Pred pár dňami som pri online sčítaní ľudu uviedla do kolónky „vierovyznanie“ Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku. Urobilo som to vedome a hrdo, môj ocko bol evanjelický farár a vo viere som vyrastala...Pán Boh bol vždy súčasťou našej rodiny a vôbec som sa nezamýšľala, v akej funkcii tam bol... jednoducho tam patril. Momentálne pracujem na knihe s názvom „Deti z fary“. Tí, čo majú radi moje cestopisy či romány zo Saudskej Arábie, budú možno trochu sklamaní. Kniha je totižto o niečom úplne inom - je o nás, farárskych deťoch, ktoré sme vyrastali za socializmu. Zhruba pätnásť z nich z celého Slovenska spomína na svoje detstvo, ktoré trávili na poväčšine studených farách, zažívajúc posmešky spolužiakov aj problémy s prijímaním na stredné či vysoké školy – ja som to, koniec, koncov, zažila tiež...
Veľká Noc u evanjelikov je vnímaná ako najväčší kresťanský sviatok. Na Veľký Piatok sa spievajú Pašie a veriaci sa postia, Biela sobota je tzv. tichým dňom a Veľkonočná nedeľa radostným – slávi sa Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Pre farárov to bol vždy čas, kedy mali najviac roboty. Môj ocko mal obyčajne okrem hlavného zboru aj tzv. fílie, kde chodil odbavovať Služby Božie a to niekedy znamenalo, že vstával skoro ráno a prichádzal domov až večer a niekedy sme ho videli naozaj iba v kostole. Nikdy sa nesťažoval, bolo to jeho povolanie a vykonával ho s láskou...
Pre nás deti bolo náročné existovať v tzv. dvojtvárnosti. V škole či v televízii sa hovorilo o oslavách „Sviatkov jari“. Bolo do nás zo všetkých strán hučané, že žiadna kresťanská Veľká Noc neexistuje a že jedine maľované vajíčka či vynášanie Moreny je to pravé orechové. Pamätám si na prípady z Východného Slovenska, kde pravoslávni veriaci chodia posväcovať do kostola košíky s jedlom, ako sa to všetko muselo robiť tajne a ako sa našli udavači a deti mali z toho problémy, keďže sa to nezlučovalo so stanovami pionierskej organizácie. Čo už, prežili sme aj toto obdobie „socialistického temna“ a vyzerá to, že kresťanská viera nezanikla. Verím, že prežijeme aj dobu Covidovú...skôr ide o to, ako sa k tomu postavíme...či si našu prítomnosť v kostole nezamieňame s prítomnosťou Boha, ktorý je – de facto – Všadeprítomný...
Verím tomu, že sa nájdu takí, čo budú tento môj text pripomienkovať v zmysle, že sa na celú situáciu pozerám z nesprávneho uhla pohľadu. Možno sa to tak zdá, ale ja som žila šesť rokov v Saudskej Arábii, kde je jediným dovoleným náboženstvom islam a na mojej viere sa to vonkoncom neodrazilo. Keď bola možnosť ísť do kostola počas dovolenky, tak som išla, keď nie, Pán Boh bol u nás doma stále, aj v rijádskom compounde, kde sme viedli diskusie s príslušníkmi rôznych národov i náboženstiev a rozoberali Bibliu i Korán. Takisto, keď sa dalo, som si občas pozrela Služby Božie online, aj keď toho zďaleka nebolo toľko k dispozícii ako je dnes. Ale samozrejme, chýbalo mi spoločenstvo ľudí, tá komunita, ktorá je súčasťou každého chrámu a vnímam, že to je to, čo mnohým chýba aj dnes...
Veľká Noc je zvláštny sviatok. Naozaj počas nej mixujeme pohanské, ľudové aj kresťanské tradície, a v podstate každý si môže vybrať, čomu dá prednosť. Médiá nám ponúkajú byť súčasťou komunity veriacich aspoň virtuálne a tak vďaka Bohu aspoň za túto formu „duchovnej potravy“. Televízia a rozhlas ponúkajú priame prenosy Pašiových Bohoslužieb či Krížovej cesty z Vatikánu a rôzne iné programy z cirkevných zborov naprieč celým náboženským spektrom. Komu je to málo, môže ísť online - na YouTube sa dá nájsť všetko, dokonca aj záznam mojich Pašiových hier, ktoré som v roku 1995 režírovala na banskoštiavnickej Kalvárii https://youtu.be/tomlH1qaoKk
A tak vyberajme a tešme sa, že sme sa dožili tohoročnej Veľkej Noci a správajme sa tak, aby sme sa dožili aj tej budúcej...Požehnané Veľkonočné sviatky, priatelia!