O empatii a apatii...

Autor: Soňa Bulbeck | 3.12.2020 o 12:55 | Karma článku: 8,49 | Prečítané:  737x

Vždycky som sa snažila byť empatická, vnímať a chápať ľudí okolo seba, aj keď nie vždy tomu bolo recipročne. Momentálne mám pocit, že empatia medzi ľuďmi ako keby úplne vymizla a vystriedala ju apatia...

Ja som sa tiež pristihla pri tom, že sa mi už nechce ani písať, že mám pocit, že aj tak je to úplne zbytočné, že to nikto nečíta a nikoho to nezaujíma, že nám je úplne jedno, čo sa s nami deje...nie som zástanca silných výrazov, ale je mi jednoducho „grcno“ z toho všetkého okolo...

Nejde tu len o ten nešťastný Covid či pandémiu, ide aj o to, ako nás táto doba zmenila vnútorne...ako sme prestali byť hrdými, smelými, odvážnymi a stali sa z nás bojkovia, zbabelci, strachopudi, zabúdajúci na svoju minulosť -  aspoň teda tí, ktorí  už toho viacej zažili a majú si čo pamätať. Dnešná mládež nemá veľmi  s čím porovnávať a bohužiaľ, ani veľmi ako sa z histórie poučiť, keďže začína byť čoraz ťažšie ju motivovať, aby sa v rámci „online vyučovania“ naučila aspoň základné veci a nie ešte nejaký nudný dejepis - aj keď múdri vždy hovorili, že z histórie by sme si mali brať poučenie...

Z médií, samozrejme, okrem správ o úmrtiach a počte nakazených na Covid, sa na nás valia iba korupčné škandály, vysmievanie základným ľudským právam a šikana s dvojitým metrom. Moja priateľka, majiteľka kaviarne, dostala pokutu za to, že jeden jej hosť nemal rúško. 17.novembra, v čase zákazu zhromažďovania, sa stretlo v Bratislave tisíce ľudí bez rúšok, skandujúcich vulgarizmy a tí neboli pokutovaní vôbec, dokonca sa šéf polície chválil, že ako dobre, že sa policajti nedali vyprovokovať. Stalo sa niečo dotyčným ? Nestalo, dokonca ani tomu,  kto vyrobil hákový kríž zo sviečok a ešte ho aj hrdo prezentoval na sociálnych sieťach -hanbila som sa ako pes. Pozerala som v ten večer živý program k 17.novembru na ČT 1, ktorý bol vyvážený a pekný, kde ľudia s pietou prichádzali, postáli a potom v pokoji odchádzali po zapálení sviečok na námestiach...program, v ktorom sa spomínal Havel, Kocáb, herci a mnohí ďalší, ktorí vtedy stáli pri zrode aj našej slobody...program, v ktorom mi dali najavo, že si vážia aj mňa, ktorá som tiež vtedy mrzla na námestí v Banskej Štiavnici s trikolórou na bunde a pol ročným synom v náručí...

O mojom názore na zbytočne vyhodené milióny na povinné celoplošné testovanie som písala už v minulom blogu. Dnes som sa dopočula, že očkovanie proti Covid 19 bude vraj dobrovoľné a že až dve tretiny Slovákov sa vyjadrilo, že sa nepôjde dať zaočkovať. Prosím?! Pýtal sa niekto našich matiek alebo nás, či chceme dať deti očkovať ? Nikto, automaticky sme nechceli, aby deti mali osýpky či čierny kašeľ a tak sme ich dali zaočkovať, kým niektoré dnešné, prevažne „tzv. biomatky“ vedú okolo toho nekonečné diskusie. Ako učiteľka som bola braná ako riziková skupina a každý rok mi bolo ponúknuté zaočkovanie proti chrípke - vždy som to využila a nikdy som ju nedostala, aj keď väčšina mojich žiakov ju mala. Keď som chcela vycestovať do Saudskej Arábie, tak som sa musela dať v Londýne zaočkovať proti hepatitíde, lebo také boli jednoducho pravidlá. A dám sa zaočkovať proti Covidu aj teraz, akonáhle to bude možné, keďže budem chcieť znovu cestovať  a napríklad, také Anglicko už jasne avizovalo, že vstup nezaočkovaným do krajiny neumožní. Naše povinné testovanie, ktorého výsledok bol  aktuálny akurát v okamihu testovania a prakticky na vás vírus mohol skočiť už cestou domov, dalo ľuďom modrý papierik, s ktorým sa teraz už dá tak akurát...

Ako tak sledujem dianie okolo seba, je mi čoraz smutnejšie - už ani neviem, kedy som sa naposledy zasmiala. Ľudia sú k sebe hnusní, udávajú, ohovárajú, posmeškujú, rozmohla sa závisť, všetci sa vzájomne sledujú a pozorujú, nie ako pomôcť, ale ako uškodiť –  slovenské príslovie „ Keď zdochne koza mne, nech susedovi dve !“ sa realizuje v praxi. Sociálne siete sú plné nezmyselných a vulgárnych komentárov nudiacich sa ľudí, ktorí tu vystavujú na obdiv svoje ego - a pritom neurobia nič preto, aby sa niečo zmenilo. Ja, de facto nerobím tiež nič, lebo veľmi neviem,  čo by som mohla.  Nie som a ani nikdy som nebola členkou žiadnej politickej strany, môj ocko bol evanjelický farár a som na to hrdá, že som vyrastala v takej rodine. Dnes intenzívne vnímam nedostatok politickej kultúry, vidiac len to, ako sa  všetci politici vzájomne urážajú, osočujú, hrajú sa na svojom piesočku, vydávajú zmätočné nariadenia a následne ich porušujú a prakticky si bahnia v tomto marazme okolo...

Pozerala som tento týždeň film Šarlatán. Viem, hovorí sa o ňom veľa, je nominovaný na Oscara a Ivan Trojan je vynikajúci herec, ale nielen preto si ho pozrite. Pozrite si ho hlavne preto, aby ste si pripomenuli, že praktiky gestapákov a komunistov boli prakticky také isté...udavačstvo, bitka, násilie, urážanie, ponižovanie človeka, vykonštruované procesy. Mne to prišlo, ako keby sme tam boli zas...

Bohužiaľ, neviem, ako pomôcť, neviem, čo urobiť...snažím sa a bojujem, aby som sa aj ja nedala pohltiť tou šedou hmlou apatie, ktorá sa pomaly plazí okolo nás a požiera  nás  jeden po druhom...Neviem, možno návrat k vzájomnej empatii by bol východiskom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Trump nikomu nechýbal, Biden je prezident

Biden nesľuboval, že Ameriku urobí znovu veľkou. Mal prosbu.


Už ste čítali?