reklama

O empatii a apatii...

Vždycky som sa snažila byť empatická, vnímať a chápať ľudí okolo seba, aj keď nie vždy tomu bolo recipročne. Momentálne mám pocit, že empatia medzi ľuďmi ako keby úplne vymizla a vystriedala ju apatia...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Ja som sa tiež pristihla pri tom, že sa mi už nechce ani písať, že mám pocit, že aj tak je to úplne zbytočné, že to nikto nečíta a nikoho to nezaujíma, že nám je úplne jedno, čo sa s nami deje...nie som zástanca silných výrazov, ale je mi jednoducho „grcno“ z toho všetkého okolo...

Nejde tu len o ten nešťastný Covid či pandémiu, ide aj o to, ako nás táto doba zmenila vnútorne...ako sme prestali byť hrdými, smelými, odvážnymi a stali sa z nás bojkovia, zbabelci, strachopudi, zabúdajúci na svoju minulosť - aspoň teda tí, ktorí už toho viacej zažili a majú si čo pamätať. Dnešná mládež nemá veľmi s čím porovnávať a bohužiaľ, ani veľmi ako sa z histórie poučiť, keďže začína byť čoraz ťažšie ju motivovať, aby sa v rámci „online vyučovania“ naučila aspoň základné veci a nie ešte nejaký nudný dejepis - aj keď múdri vždy hovorili, že z histórie by sme si mali brať poučenie...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z médií, samozrejme, okrem správ o úmrtiach a počte nakazených na Covid, sa na nás valia iba korupčné škandály, vysmievanie základným ľudským právam a šikana s dvojitým metrom. Moja priateľka, majiteľka kaviarne, dostala pokutu za to, že jeden jej hosť nemal rúško. 17.novembra, v čase zákazu zhromažďovania, sa stretlo v Bratislave tisíce ľudí bez rúšok, skandujúcich vulgarizmy a tí neboli pokutovaní vôbec, dokonca sa šéf polície chválil, že ako dobre, že sa policajti nedali vyprovokovať. Stalo sa niečo dotyčným ? Nestalo, dokonca ani tomu, kto vyrobil hákový kríž zo sviečok a ešte ho aj hrdo prezentoval na sociálnych sieťach -hanbila som sa ako pes. Pozerala som v ten večer živý program k 17.novembru na ČT 1, ktorý bol vyvážený a pekný, kde ľudia s pietou prichádzali, postáli a potom v pokoji odchádzali po zapálení sviečok na námestiach...program, v ktorom sa spomínal Havel, Kocáb, herci a mnohí ďalší, ktorí vtedy stáli pri zrode aj našej slobody...program, v ktorom mi dali najavo, že si vážia aj mňa, ktorá som tiež vtedy mrzla na námestí v Banskej Štiavnici s trikolórou na bunde a pol ročným synom v náručí...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O mojom názore na zbytočne vyhodené milióny na povinné celoplošné testovanie som písala už v minulom blogu. Dnes som sa dopočula, že očkovanie proti Covid 19 bude vraj dobrovoľné a že až dve tretiny Slovákov sa vyjadrilo, že sa nepôjde dať zaočkovať. Prosím?! Pýtal sa niekto našich matiek alebo nás, či chceme dať deti očkovať ? Nikto, automaticky sme nechceli, aby deti mali osýpky či čierny kašeľ a tak sme ich dali zaočkovať, kým niektoré dnešné, prevažne „tzv. biomatky“ vedú okolo toho nekonečné diskusie. Ako učiteľka som bola braná ako riziková skupina a každý rok mi bolo ponúknuté zaočkovanie proti chrípke - vždy som to využila a nikdy som ju nedostala, aj keď väčšina mojich žiakov ju mala. Keď som chcela vycestovať do Saudskej Arábie, tak som sa musela dať v Londýne zaočkovať proti hepatitíde, lebo také boli jednoducho pravidlá. A dám sa zaočkovať proti Covidu aj teraz, akonáhle to bude možné, keďže budem chcieť znovu cestovať a napríklad, také Anglicko už jasne avizovalo, že vstup nezaočkovaným do krajiny neumožní. Naše povinné testovanie, ktorého výsledok bol aktuálny akurát v okamihu testovania a prakticky na vás vírus mohol skočiť už cestou domov, dalo ľuďom modrý papierik, s ktorým sa teraz už dá tak akurát...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako tak sledujem dianie okolo seba, je mi čoraz smutnejšie - už ani neviem, kedy som sa naposledy zasmiala. Ľudia sú k sebe hnusní, udávajú, ohovárajú, posmeškujú, rozmohla sa závisť, všetci sa vzájomne sledujú a pozorujú, nie ako pomôcť, ale ako uškodiť – slovenské príslovie „ Keď zdochne koza mne, nech susedovi dve !“ sa realizuje v praxi. Sociálne siete sú plné nezmyselných a vulgárnych komentárov nudiacich sa ľudí, ktorí tu vystavujú na obdiv svoje ego - a pritom neurobia nič preto, aby sa niečo zmenilo. Ja, de facto nerobím tiež nič, lebo veľmi neviem, čo by som mohla. Nie som a ani nikdy som nebola členkou žiadnej politickej strany, môj ocko bol evanjelický farár a som na to hrdá, že som vyrastala v takej rodine. Dnes intenzívne vnímam nedostatok politickej kultúry, vidiac len to, ako sa všetci politici vzájomne urážajú, osočujú, hrajú sa na svojom piesočku, vydávajú zmätočné nariadenia a následne ich porušujú a prakticky si bahnia v tomto marazme okolo...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozerala som tento týždeň film Šarlatán. Viem, hovorí sa o ňom veľa, je nominovaný na Oscara a Ivan Trojan je vynikajúci herec, ale nielen preto si ho pozrite. Pozrite si ho hlavne preto, aby ste si pripomenuli, že praktiky gestapákov a komunistov boli prakticky také isté...udavačstvo, bitka, násilie, urážanie, ponižovanie človeka, vykonštruované procesy. Mne to prišlo, ako keby sme tam boli zas...

Bohužiaľ, neviem, ako pomôcť, neviem, čo urobiť...snažím sa a bojujem, aby som sa aj ja nedala pohltiť tou šedou hmlou apatie, ktorá sa pomaly plazí okolo nás a požiera nás jeden po druhom...Neviem, možno návrat k vzájomnej empatii by bol východiskom...

Soňa Bulbeck

Soňa Bulbeck

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  199
  •  | 
  • Páči sa:  1 868x

Spisovateľka, blogerka a učiteľka angličtiny, ktorá sa po pätnástich rokoch vrátila na Slovensko a píše nielen o tom, čo zažíva tu, ale stále aj o svojich zážitkoch z Blízkeho Východu a iných krajín... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu