Áno, bývam v Brne od júla tohto roku, kedy som sa sem prisťahovala z Londýna. Napriek tomu, že je to už pár mesiacov, stále sa necítim byť súčasťou českej komunity. Kvôli všetkým antikoronavírusovým opatreniam, ktoré nás držia prakticky iba doma, žijem v akejsi uzavretej bubline, v rámci ktorej sa stýkam iba s rodinou môjho staršieho syna a niekoľkými českými zdravotníkmi, s ktorými sa poznám ešte zo Saudskej Arábie. Niežeby som nechcela, jednoducho to okolnosti neumožňujú a tak môžem len nostalgicky spomínať na recepcie na Českej ambasáde v Rijáde, kde sme pravidelne tento deň oslavovali. Tu sme všetci boli súčasťou jednej veľkej československej rodiny a pamätám sa, ako všetci cudzinci – vrátane môjho manžela – mali haluz z toho, že kto je Slovák a kto Čech, keďže sme sa bavili medzi sebou a všetci sme si rozumeli. Medzi populárne otázky takisto patrilo, že prečo sme sa vlastne v roku 1993 rozdelili. Väčšina z nich nechápala, že sa také niečo udialo bez referenda, ale takisto, ako obdivovali našu nenásilnú Zamatovú revolúciu, tak aj toto rozdelenie, urobené v mieri a politicky korektne, kvitovali s uznaním - však takí Škóti riešia odtrhnutie od Veľkej Británie už veky a koľko zlej krvi sa okolo toho narobilo.. A my nič, všetko pekne, v tichosti, v priateľstve...
Môj nebohý ocko o Prvej Československej republike hovoril vždy s veľkým rešpektom – narodil sa v roku 1931 a tak si z nej aj niečo pamätal. Vnímal ju ako niečo, čo bolo škoda, že je nenávratne stratené – Československá socialistická republika sa jej podľa neho vyrovnať nemohla. Ja som na druhej strane zažila už iba tú, keďže som sa narodila v roku 1961. Nemohla som teda, tak ako on, porovnávať, pravdou ale je, že doteraz je mojím najobľúbenejším televíznym seriálom práve český seriál z Prvej republiky „Četnické Humoresky“.
Môj mladší syn sa narodil v roku 1989, je tzv. revolučné dieťa a už si na Československo nepamätá prakticky vôbec - keď sa začal rozkukávať po svete, rozdelili sme sa. Zažil však ešte našťastie české knižky, české rozprávky a české filmy a nemá problém rozumieť. Zato môj štvorročný vnuk občas na mňa pozerá trochu prekvapene, keď poviem slovo, ktoré nepozná – aj keď doma rozprávajú viac-menej mixovane – jeho mama je Češka a svadbu s mojím starším synom mali pred pár rokmi symbolicky práve v predvečer 28.októbra...
Včera bol v Českej republike štátny sviatok, aj keď kvôli epidémii oslavy neboli prakticky žiadne. Ráno som zachytila ako nejaká profesorka histórie rozprávala o význame Tomáša Garyka Masaryk pre vznik Československej republiky a jej rozprávanie sprevádzali dobové archívne zábery, na ktorých som sa márne snažila zachytiť Štefánika, aj keď verím, že tam niekde určite bol. Večer nasledoval televízny príhovor prezidenta Miloša Zemana, ktorý vyslovil svoju ľútosť nad tým, že mu bolo prakticky zakázané osobne udeliť štátne vyznamenania všetkým tým ľuďom, ktorí si to zaslúžia a že tak urobí budúceho roku. V následnom programe sa potom objavili mená vyznamenaných, z ktorých som si zapamätala Karla Gotta, ale aj nedávno zosnulého Karla Fialu, predstaviteľa Limonádového Joa z filmu, doteraz patriaceho ku klenotom našej kinematografie. Z tých žijúcich tam bol práve odstúpivší minister zdravotníctva Roman Prymula, ocenený za jeho zásluhy v oblasti boja s koronavírusom - od dnes je už novým ministrom MUDr. Jan Blatný, doterajší námestník riaditeľa Fakultnej nemocnice v Brne a všetci sú zvedaví, či jeho aktivity pomôžu Česku dostať sa z neslávnej vedúcej pozície v počte nakazených. Aj prezident Zeman ukončil svoj prejav veľavravnou frázou „Nashledanou v lepších časech !“
Na Slovensku bol bežný pracovný deň a ľudia, ktorí mohli, asi aj pracovali - aj keď i tu v Brne pod mojím oknom včera od rána veselo hučali motorovou pílou nejakí Ukrajinci – v globále mohli, ich štátny sviatok to nebol. Ja si však myslím, že v kontexte doby by sme nemali na naše spoločné dejiny zabúdať, že je dôležité pripomínať si históriu, vďaka ktorej sme tu my a aj naše deti či vnuci - aby si aj oni uvedomili, že sú tu v podstate tiež vďaka vzniku Prvej Československej republiky...
