Absurdnosť antikoronavírusových opatrení v praxi...

Autor: Soňa Bulbeck | 22.10.2020 o 16:40 | Karma článku: 9,05 | Prečítané:  2765x

Včera som si k rannej káve pustila ČT24. Trvalo mi len pár minút a pochopila som, že po avizovanom vyhlásení vlády bude Česko prakticky od dnes zavreté. A tak som neváhala, zavolala si taxík a bežala do kaderníctva...

Toto moje rozhodnutie sa ukázalo ako veľmi múdre - večer totižto v českých správach komentátori ukazovali fronty ľudí v rôznych obchodoch, ktoré sú od dnes rána zavreté a podobné šóry aj v prevádzkach služieb, kaderníctva nevynímajúc. Keď som ale okolo tej pol jedenástej  vstúpila do obchodného domu Galéria Vaňkovka, bolo tu ešte pomerne pusto. Kaderníctvo, kde chodím, je tzv. „walk in“ – to znamená, že sa tam neobjednáva, ale prídete a počkáte si  a obslúžia vás podľa možností. Keď som prišla, sedela pri jednom stolíku pani a mladý kaderník jej práve patlal na hlavu farbu, baliac nafarbené pramienky vlasov do alobalu. Moja kaderníčka Lenka strihala pri druhom stolíku nejakého pána.

„Sadnite si,“ povedala milo,  „desať minút...“

„Môžem si ísť kúpiť nejaký časopis  a kávu?“ Opýtala som sa.

„Radšej nie, bude lepšie, keď budete tu. Kávu vám spravím...“ odpovedala.

A tak som si sadla do kresielka, počkala desať minút, dostala kávu a nechala Lenku, nech patlá aj moju hlavu...vedľa ďalšia kaderníčka Hanka už medzitým umývala nejakú pani...

Postupne začali prichádzať do kaderníctva ďalší ľudia – s oficiálnym  zverejnením  vyhlásenia vlády ich bolo čoraz viac. Ja toho bez okuliarov veľa nevidím, ale počúvať som mohla...

„No, tak minimálne pol hodinu,“ odpovedal niekomu mladý kaderník, ktorého pracovný stolík bol najbližšie ku vchodu a tak odpovedal ľuďom prevažne on.

„Ale musíte počkať vonku...“ dodal.

Zaregistrovala som nejakú pani v červenej bunde.

„Prečo vonku?“ spýtala sa.

„No, lebo nás môže byť dnu  maximálne šesť..“ vysvetlil kaderník, ktorého meno som si na visačke nestihla prečítať.

A vtedy mi to došlo...bolo nás v kaderníctve práve šesť...traja zamestnanci a traja zákazníci. Problém však bol v tom, že pri vchode boli stoličky a kresielka určené na čakanie, ale boli dnu, v kaderníctve. Rovno naproti kaderníctvu síce bola kaviareň, ale tam ste si tiež nemohli sadnúť - stoličky tu boli zasunuté a oblepené páskou – kávu ste si mohli zobrať len do ruky. Podobnou páskou boli zahradené aj všetky oddychové zóny v celom obchoďáku, kde sa inokedy na pohodlných sedačkách kopili ľudia a využívali bezplatnú wifinu, momentálne vypnutú tiež. A tak naozaj nebolo veľmi kde si sadnúť a čakať...

Ako sa opatrenia vlády dostávali k čoraz širšej verejnosti, hustli aj otázky a dĺžka čakania bola viac - menej nedefinovateľná. Práve, keď ma Lenka umývala, prišla pani v červenej bunde  opäť a zistila, že medzitým - keďže nebola na dosah - kaderník zobral na strihanie nejakého pána, ktorý mal to šťastie, že prišiel práve vo chvíli, keď tento skončil dezinfikovanie svojho pracovného priestoru po nafarbenej panej.

„Ja to takto nenechám, budem sa sťažovať...“ kričala, keď zistila, že musí opäť čakať. Nedbajúc na protesty kaderníka prišla až k nám dozadu a keby nebola mala rúško, určite jej jedovaté sliny prskajú až na mňa, keďže dvojmetrový odstup jej takisto nič nehovoril. Lenka sa jej  snažila vysvetliť, že oni, bohužiaľ, s tým nemôžu nič robiť, že musia dodržiavať nariadenia vlády, ale nepochodila. Pani odišla s vyhrážkami na perách, zanechajúc v nás všetkých, čo sme boli toho svedkom, nepríjemný pocit...

Za pár minút prišla pani v čiernej bunde a chcela si počkať na moju Lenku. Tá jej povedal, že ma ešte ide strihať, a fúkať, takže to bude minimálne pol hodinu, možno aj dlhšie.

„Môžem si zobrať stoličku a počkať vonku?“ reagovala pani na informáciu, že nemôže čakať v kaderníctve.

„Hádam hej, o tom nemáme žiadne pokyny,“ pokrčila plecami Lenka a jej kolegovia súhlasne prikývli. A tak si pani zobrala zo vstupných priestorov kaderníctva stoličku a vytiahla si ju vonku k vchodu. Sedela teda de facto na chodbe obchoďáku, ale zároveň aj  hneď pri vstupe do kaderníctva a bola teda pripravená okamžite vyštartovať, keď odídem. Za pár minút sa vrátila pani v červenej bunde spolu s obchoďáckou ochrankou a rozčúlene im vysvetľovala, čo sa jej stalo, že ako ju predbehli. Všetci traja kaderníci evidentne zmrzli v obave z toho, ako ochranka zareaguje na pri vchode sediacu pani v čiernej bunde. Ochrankári si ju ale prakticky ani nevšimli a miesto toho vysvetlili panej v červenej bunde, že kaderníci jednali v zmysle nariadení a že sa môže sťažovať tak na lampáreň. S vyhrážkami na svoju vysokopostavenú dcéru, ktorá im to tam zavrie, pani nakoniec urazená odišla.

„Zavrú nás tak či tak...“ skonštatovala Hanka, ktorá práve telefonicky dostala túto správu oficiálne potvrdenú a odišla sa venovať ďalšiemu zákazníkovi. Pani v čiernej bunde trpezlivo čakala, kým zaplatím a Lenka zametie moje vlasy a vydezinfikuje po mne kreslo, jednou nohou už prakticky v kaderníctve. Pri pohľade na  ňu som si nevdojak spomenula na slovenskú ľudovú rozprávku o Múdrej rybárovej dcére... „Prídeš ku mne ani nie nahá, ani nie oblečená, ani bosky ani vozky, a prinesieš mi dar aj nedar..“ rozkázal jej kráľ. Asi aj dotyčná pani poznala túto rozprávku – bola aj v kaderníctve aj vonku. Bohužiaľ, som presvedčená, že tento môj zážitok nebol jediná absurdnosť, ktorú antikoronavírusové opatrenia prinášajú a že mnohí z vás majú nejakú skúsenosť, o ktorú by sa mohli podeliť...a možno ani nevieme, ako sa nám ľudové rozprávky či múdrosti ešte v budúcnosti zídu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Ficove majetkové pomery

Minulý týždeň sa poslanca Fica zasa opýtali na jeho majetok. A on zasa zopakoval, že žiadny nemá.


Už ste čítali?