O parkovaní, rúškach a pokutách...

Autor: Soňa Bulbeck | 18.9.2020 o 14:21 | Karma článku: 7,70 | Prečítané:  2184x

Pred pár dňami som sa vrátila z týždňovej návštevy na Slovensku. Napriek množstvu rôznych zážitkov  sú moje dojmy z pobytu  „na rodnej hrude“ predovšetkým o parkovaní, rúškach a pokutách...

Prvou zastávkou mojej cesty bola Banská Štiavnica. Cestovali sme tam so starším synom z Brna. Na prvej benzínke za hranicami sme sa zastavili na „cik pauzu“. Vošli sme dnu a ja som vyštartovala rovno na toalety, ale ešte po ceste som začula, ako predavačka hovorí synovi :

„Mladý pán, rúško...“

„Welcome to Slovakia! “ pomyslela som si, keď som už zarúškovaná pokračovala k záchodom a syn k pokladni...

Do Banskej Štiavnice sme dorazili v okamihu, keď sa nad mestom práve rozozvučali poludňajšie zvony. Bola prvá septembrová sobota a mesto bolo priam narvaté turistami. Lúky pod monumentálnou Kalváriou, ktorú vidíte ako prvú pri vstupe do mesta, boli obsypané autami  a podobne tak aj všetky možné aj nemožné parkovacie plochy  - chodníky nevynímajúc. Vyšli sme hore mestom k evanjelickému cintorínu. Kedysi bývalo pravidlom, že tých pár miest pri bráne nechávali domáci práve pre smútiacich pozostalých. Teraz boli všetky miesta obsadené autami s cudzími značkami. Syn teda zastal v úzkej ulici pri vchode do cintorína s tým, že ma aj s kvetmi vyloží a pôjde skúsiť niekde zaparkovať. Ako zastal a vystúpil, oproti sa vyrútila skupinka cyklistov. Okamžite na neho vybehli, že ako si to predstavuje tu stáť, že majú problém ho obísť. Syn im veľmi slušne odpovedal, že ma len vyloží a hneď odíde, keďže by som nevládala vyjsť hore pešo a jednoducho nemá kde zaparkovať. S hundraním nás obišli, evidentne sa niekde strašne ponáhľajúc. Vo mne ostal nepríjemný pocit ako vždy, keď mi niekto pripomenie, že nezvládam  všetko tak ako zdraví ľudia...

A tak som sa usadila na starých kamenných schodoch do cintorína, keďže široko ďaleko nebola nijaká lavička, a čakala. Syn medzitým zbehol na veľké záchytné parkovisko pri Novom Zámku. Privítala ho ceduľka „OBSADENÉ“. Snažil sa vyzistiť, že či nie je voľné parkovacie miesto pre invalidov, keďže mal moju modrú parkovaciu kartičku.

„Kde máte toho invalida?“ vybehol na neho strážnik.

„No, na cintoríne...“ odpovedal popravde syn, aj keď v danom kontexte tá odpoveď mohla vyznieť trochu dvojzmyselne.

„To by mohol povedať každý...“ odvrkol strážnik a bolo po paráde.

Mladší syn medzitým cestoval s nevestou z Bratislavy, brat s asistentom z Oravy a synovec s manželkou z Tatier.  Mali sme sa stretnúť priamo na cintoríne, kde sme konečne išli uložiť na večný odpočinok urnu  s popolom mojej mamy, ktorá zomrela na jar. Bohužiaľ, miesto toho, aby sme sa mohli v pokoji sústrediť na tento pietny akt, všetci zúčastnení šoféri si v strese vymieňali informácie, kde  vlastne môžu zaparkovať. Keď o jednej prišiel pán farár, musel ešte jednoducho chvíľu počkať. Bolo mi smutno – nielen kvôli samotnému uloženiu maminky na večný odpočinok, ale aj celkovo zo situácie, ktorej som bola svedkom. A že som si doteraz naivne myslela, že slovo „turista“ je odvodené od slova „túra“, teda chodenia pešo a že je škoda, že slovo „autista“ sa už používa v inom význame - to by sa asi k pomenovaniu dotyčných turistov hodilo lepšie...

Mojou ďalšou zastávkou bola Banská Bystrica. Tu sme nemali problém s parkovaním, priam naopak  – obrovské hotelové parkovisko zívalo prázdnotou a okrem nás tam parkovali iba tri ďalšie autá. Ako ráno priateľka zistila, v celom hoteli s kapacitou vyše 200 lôžok nás bolo dokopy iba šesť, z toho štyria Maďari, čo bolo na víkend a nádherné teplé počasie naozaj trochu nezvyčajné. Čo nás ale nemilo prekvapilo, bol fakt,  že hotel bol síce bezbariérový, ale vnútorný bazén mal náhodou práve sanitačný deň a reštaurácia tiež a k tej ďalšej, plážovej, bolo treba šliapať celkom pekný kúsok – síce krásnou prírodou, ale pre mňa, vyčerpanú raňajšou cestou z Brna  a zážitkami z Banskej Štiavnice, to naozaj nebolo nič moc.

„Odveziem vás autom...“ ponúkol sa sympatický päťdesiatnik v tričku a kraťasoch, ktorý pri nás zabrzdil veľkú  kolobežku,  keď sme stáli pred hotelom a v rozpakoch špekulovali, ktorým smerom je vlastne tá odporúčaná plážová reštaurácia. Z dotyčného sa neskôr vykľul majiteľ celého areálu a ja som to nakoniec odšliapala pešo, ale ocenili sme aspoň snahu – aj keď teda okrem vyprážaného syra sme si prakticky nemohli dať nič iné, ale pri sedení vonku pri vode sme aspoň nemuseli mať rúška...

Za to v kaviarni u mojej priateľky v Košiciach sme ich mať museli...personál tiež a ten sa na ich nosenie dokonca aj snažil  upozorňovať zákazníkov, keďže platí, že ak je hosť bez rúška, pokutu dostane majiteľ zariadenia. Keďže som bola z Česka zvyknutá pohybovať sa bez rúška, bolo pre mňa trochu náročné si zvyknúť. Na terase ste síce mohli sedieť bez rúška, ale keď vojdete do kaviarne si objednať alebo na toaletu, rúško musíte mať,  takisto keď sedíte dnu a môžete si ho dať dole iba vtedy, keď si idete chlipnúť kávu alebo sa napiť vody. Ale zvykla som si a čestne sa priznám, že som doteraz vôbec netušila, že sa dá dokonca robiť autogramiáda knihy s rúškami. Skôr mi vadilo, keď som si pre sedení na terase všimla, že keď boli parkovacie miesta pred kaviarňou obsadené, šoféri veselo parkovali na náprotivnom chodníku. Pamätala som si, že kedysi platilo, že musí ostať pre chodcov zhruba jeden a pol metra, aby mohli prejsť napríklad matky s kočíkmi alebo invalidi s chodítkami či na vozíkoch. Evidentne také niečo ale už neplatí, keďže pomedzi autami a domami bolo tak pol metra pre super štíhlych chodcov. Žiaden policajt ale nebol v dosahu a ani to neriešil, zato o pár desiatok metrov v pasáži pri vstupe do AUPARKu ich bolo hneď niekoľko a  veselo pokutovali za nenasadené rúška... „Welcome to Slovakia!“ napadlo mi opäť.

O pár dní bola v kaviarni ďalšia akcia. Tu už policajti sedeli v aute priamo pred kaviarňou a sledovali, či majú ľudia rúška – cez  veľké presklené okná je z ulice dnu   dobre vidieť. Neviem ako vám, ale mne to pripadá doslova choré...a nielen to, ale celý tento systém, ktorý prakticky zmenil ochrancov zákona na vyberačov pokút za nenosenie rúšok...Čo všetko nám ešte koronakríza prinesie?!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda si tlieska. Testy však mnohých neodhalili, varujú experti

Falošne zdravých považuje za problém aj minister Krajčí.


Už ste čítali?