Narodeniny v čase korony...

Autor: Soňa Bulbeck | 22.6.2020 o 13:40 | Karma článku: 7,17 | Prečítané:  947x

V čase korony je všetko iné a oslava narodenín, bohužiaľ tiež. Pre mňa to ale  bol  čas, kedy som si naplno uvedomila, čo je pre mňa skutočne dôležité a čo mi  vlastne korona vzala a čo teraz pomaly dostávam späť...

Narodeniny som mala v nedeľu...zhodou okolností bol tento rok Letný Slnovrat už trochu skôr, 20.júna, čo sa  stáva len veľmi zriedka, raz za niekoľko sto rokov. Druidi sa zhromaždili na Stonehenge v sobotu v noci a aj keď nebolo dovolené zúčastniť sa slávnostnej ceremónie naživo, mohli ste ju pozerať online – tak, ako koniec koncov,  sa v posledných mesiacoch riešilo prakticky všetko. Možno práve preto som aj ja oslavovala narodeniny už v sobotu. Vedela som, že v nedeľu budem iba s virtuálnymi vinšovníkmi - aj keď ich bolo požehnane. Od rána  som prijímala maily, smsky, WhatsApp správy, Facebookové správy, telefonáty, SKYPE vinš od mojich vnúčeniec. Kuriér doručil bonboniéru a fľašu červeného vína od manželovej sesternice a kyticu kvetov od manželovho syna - tešila som sa, že nezabudol a že nedopustil, aby som bola v tento deň bez kvetov. Jeho nebohý otec si na to veľmi potrpel a váza v našom byte nikdy nebola prázdna – aj keď zohnať čerstvé kvety v Saudskej Arábii nebolo vždy jednoduché...

Od kamaráta Pierra som si želala jedno jediné – výlet von z Londýna. Minulý pondelok boli tomu presne tri mesiace ako som sa vrátila z Argentíny. Okrem prechádzky okolo bloku a nákupu v Tesco na prízemí zhruba raz za týždeň som za tie tri mesiace nebola vonku. Nič z toho, čo som bežne predtým robila, som nemohla. Anglicko len minulý týždeň povolilo stretávanie sa ľudí  z rôznych domácností a otvorilo verejné toalety. Možno sa pousmejete, ale keď chcete ísť na celodenný výlet k moru a nemôžete si len tak čupnúť do krovia, otvorenie záchodov je pre vás naozaj dôležitým momentom...

A tak sme išli v sobotu k moru. Cesta do Kentu na pobrežie zvané Herne Bay trvala z Londýna skoro dve hodiny. Cesty boli priam narvané a aj keď na našej pláži bolo veľmi málo ľudí, bolo zjavné, že moju túžbu ísť konečne von, zdieľali mnohí ďalší -  aj keď možno nemali práve narodeniny...

More milujem...stále nechápem, ako som sa  mohla narodiť v suchozemskej krajine a som v duchu presvedčená, že som bola v predchádzajúcom živote určite morskou  pannou. Voda je odjakživa môj živel...plávanie v bazéne alebo v mori je pre mňa nevyhnutnosť po zdravotnej stránke, ale možnosť len tak sedieť a kochať sa pohľadom na morské vlny je pre mňa zároveň aj úžasným dobíjačom bateriek, ktorý som nemala k dispozícii vyše troch mesiacov...

Čo ma asi najviac na sobotňajšom výlete šokovalo bol priam hmatateľný pocit šťastia z návratu do normálneho života. Na pláži bolo niekoľko ďalších ľudí, naozaj nie veľa. Na kopci so zvyškami rímskeho opevnenia si Pierre púšťal šarkana s dcérou mojej českej priateľky a ja som sedela s ňou na múriku okolo promenády, kochala sa modrou oblohou a modrým morom a klebetili sme ako kedysi. Neriešili sme karanténu, testy na koronavírus, zavreté hranice či zrušené letenky, ani finančnú či existenčnú neistotu, ale vedľa v bufete sme si dali  kávu a domácu zmrzlinu a tešili sa, že život tu vyzerá  úplne normálne  - tak, ako sme si ho pamätali pred koronou...

Minulú nedeľu, v podstate tak,  ako skoro každý víkend, mi telefonovala moja nórska priateľka z Buenos Aires. Po nevyhnutných správach o stave koronavírusu v Nórsku, na Slovensku, v Argentíne a v Anglicku som sa priznala,  ako mi už tie tri mesiace samoty lezú na mozog a ako to čoraz ťažšie znášam. Úplne so mnou súhlasila, tiež žije sama a aj keď chodí do práce, je to v podstate to jediné, čo okrem nakupovania potravín vlastne môže, keďže v Argentíne je všetko ešte stále pozatvárané.  A zároveň povedala zaujímavú myšlienku. „Vieš, ja mám taký pocit, že tieto posledné tri mesiace nežijem, iba vegetujem...“ Spomenula som si, ako sme kedysi za mojich tínedžerských čias používali slovo „veget“ vo význame relaxovať, oddychovať, nič nerobiť. Z Biológie som si však pamätala aj význam tohoto slova v rámci učiva botaniky. Rastliny vo vegetatívnom štádiu jednoducho nerástli, neprodukovali, iba  existovali, prakticky prežívali a čakali na nejaký impulz – obyčajne to bolo slnko alebo teplo – aby sa prehupli z vegetatívneho štádia do toho normálneho, kedy budú rásť, kvitnúť, prinesú plody. Áno, presne o tomto moja priateľka hovorila. V čase korony sme všetci fungovali v akomsi  vegetatívnom štádiu...nerástli sme, neprodukovali, len sme prežívali...

Uvedomila som si až v sobotu, ako veľmi mi chýba ten normálny život, slobodná  možnosť voľby, kde ísť a čo robiť, možnosť stretávania sa s inými ľuďmi, možnosť   užívať si slnko, more, čerstvý vzduch. Niečo, čo je prakticky normálne  a predsa v čase korony normálne nebolo. Ten jeden jediný deň mi dal znovu nádej, že svet bude možno opäť taký normálny ako predtým. Neriešim, čo hovoria politici či ekonómovia na margo toho, že svet po korone už nebude nikdy taký ako pred koronou - riešim svoj osobný pocit šťastia z návratu do normálneho života, ktorého nevyhnutnou súčasťou sú ľudia a možnosť slobodného pohybu...Áno, relatívny koniec korona času je tým najkrajšom narodeninovým darčekom, aký som kedy dostala...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Slovensko má ďalší rekord, infikovalo sa 338 ľudí

Slovensko eviduje celkovo 7 269 prípadov nákazy koronavírusom. Pandémia si doteraz vyžiadala 41 obetí.

Cynická obluda

Kollár bez zábran

Na používanie komplikovanejších štylistických prostriedkov treba istú inteligenciu a tou Kollár nedisponuje.


Už ste čítali?