Mám šťastie, že som zatiaľ živá a zdravá...vírus na mňa neskočil ani v lietadle z Argentíny a úspešne sa mu zatiaľ bránim aj v Londýne - aj keď Anglicko pristupuje k celej problematike velice svojsky a stále akurát odporúča sedieť doma, na čo pri výnimočne peknom počasí väčšina ľudí zvysoka kašle. Rúšky sa tu najnovšie dokonca neodporúčajú nosiť, keďže vraj koncentrácia nádychu a výdychu zvyšuje riziko ochorenia, čo je síce v rozpore s výsledkami z iných krajín, kde to pomohlo, ale je to jednoduchšie, ako priznať, že ich nemajú dosť ani pre zdravotníkov a tak, jediní, kto tu nosia rúšky, sú Slováci a Česi, ktorí si ich vyrábajú svojpomocne. Angličania radšej stavajú provizórne nemocnice a márnice...áno, mám šťastie, že som zatiaľ živá a relatívne zdravá...
Mám šťastie, že mám strechu nad hlavou...pri množstve bezdomovcov či ľudí, zaviaznutých v karanténe alebo riešiacich platbu hypotéky či vypršanej nájomnej zmluvy, môžem byť rada, že bývam v malom útulnom bytíku, ktorý mi prenajal kamarát...mám tu elektrické kúrenie, ktoré si regulujem sama podľa potreby a mám aj balkón, na ktorý mi občas zasvieti slnko. Dedičské konanie, kvôli ktorému v podstate tvrdnem v Londýne, bolo síce konečne uzavreté začiatkom marca, ale prakticky zároveň s touto informáciou mi právnička oznámila, že kvôli koronavírusu sa zatvára aj štátny registračný úrad a ona tiež je nútená zavrieť kanceláriu a že sa mi ozve niekedy začiatkom júna. Insalláh! - napadlo mi moje obľúbené arabské zvolanie. A tak mi došlo, že mám naozaj v podstate šťastie, že stále mám kde bývať a že som neskončila na ulici, lebo naozaj netuším, koľko sa to celé ešte potiahne...
Mám šťastie, že mám čo jesť...zatiaľ som nepocítila hlad, aj keď áno, jediné TESCO delivery sa mi podarilo objednať hneď po návrate z Argentíny na 31.marca a odvtedy opäť žiaden termín nie je voľný – ako som si to overovala pred chvíľou -až do 25.apríla. Chvalabohu, máme dole v dome malé TESCO EXPRESS, kde majú stále aspoň základné potraviny. Je to obchod len pre miestnych, lebo nemá parkovisko a ani nikde nablízku sa nedá parkovať, a zároveň, keďže je to v centre Londýna, platí sa tu za vjazd autom tzv. “congestion charge“. A tak je tu kľud, žiadne dlhé šóry ako vo veľkých supermarketoch, nakoľko nikto zo šetrných Angličanov nezaplatí 12 či 14 libier len za to, aby sem prišiel na nákup. Okrem toho, keďže my, Slováci a aj bratia Česi, sa vo svete naozaj nestratíme, tak tu stále skvele funguje česko-slovenský obchod, ktorý mi bol schopný päť dní po mojom príchode doručiť ražný chlieb, tresku, klobásku, korbáčiky a dokonca aj môj obľúbený Fernet – vnútorná dezinfekcia je v tomto období takisto dôležitá...
Mám šťastie, že mám Internet...že môžem využívať maily, Skype, WhatsApp a Facebook Messenger na to, aby som bola v dennom styku s mojimi blízkymi a priateľmi po celom svete...a tak som síce sama, ale nie osamelá...online staviam LEGO s vnukom a teším sa z toho, ako vnučka lezie...mladšieho syna môžem dokonca aj priamo komentovať na jeho „stream live show“. Je to jednoducho úžasné. A keďže som pôvodným povolaním učiteľka, tak cez SKYPE aj učím...aj keď teraz nie za peniaze, ale zadarmo...však, musíme si pomáhať. Učím angličtinu jednu mladú Slovenku, ktorá kvôli zdravotným problémom nemôže chodiť do práce a zaviazla tu v Anglicku plus hodinu denne pomáham s úlohami osemročnej dcére mojej českej kamarátky tu v Londýne. Okrem online zadaní chúďa decko vyfasovalo aj štôs papierových pracovných listov, ktoré má vypracovať a doniesť do školy, keď sa znovu začne vyučovanie, čo bude možno až v septembri...áno, mať Internet je veľké šťastie...
A nakoniec, mám šťastie, že môžem písať, že sa zo všetkých mojich radostí i starostí, túžob aj žiaľov, zážitkov a snov, viem vypísať...a že to, čo píšem, ľudia čítajú a možno sa im to dokonca aj páči. Tento týždeň mi vyšla na Slovensku už moja desiata kniha...volá sa Vyhorená a k jej napísaniu ma inšpiroval skutočný príbeh mladej Slovenky, žijúcej v Londýne. Vôbec neviem, ako sa kniha bude predávať. Nemôžem prísť na Slovensko prezentovať ju na autogramiádach a v médiách, ako som to robila doteraz prakticky každý rok. Aj keď ľudia majú možno v súčasnosti viac času na čítanie, kto vie, či si budú môcť dovoliť kupovať knihy. Kultúra vo všeobecnosti bola vždy tak trochu Popoluškou. Teraz píšem ďalšiu knihu...je to detektívny príbeh o unesenej kuvajtskej princeznej. Teším sa z každej novej kapitoly, aj keď netuším, či kniha vôbec niekedy vyjde, či napríklad, vydavateľ neskrachuje alebo či nebude musieť zmeniť žáner vydávaných kníh. Ale to momentálne neriešim...jednoducho, píšem a táto možnosť úniku z krutej reality okolo mi pomáha prežiť...nutnosť hľadať tie najvhodnejšie slovíčka a cizelovať text núti môj mozog pracovať. Svet kníh je stále úžasným fantastickým svetom - pre spisovateľov takisto ako pre čitateľov...Áno, mám šťastie, že môžem písať...a vôbec, aj vy máte toľko šťastia v čase korony?
