Ako mnohí iní, aj ona bola plná predsudkov...v pohode bola schopná povedať, že tohtoročný vianočný stromček na Trafalgárskom námestí je preto taký škaredý, lebo ho vyberal primátor Londýna, ktorý je moslim...Nemalo zmyslu ju presviedčať o opaku...ani o tom, že ja som pre zmenu úplne šťastná, že zmiznem z Londýna, kde agresívne vianočné reklamy začali búšiť do človeka okamžite potom, ako skončil Halloween a kde vás na každom kroku niekto presviedčal o tom, čo „must have“ tieto Vianoce, bez čoho sa jednoducho nezaobídete, respektíve, nebudete dostatočne „in“, ak sa vaša fotka s daným produktom neobjaví na sociálnych sieťach...Podobne nákupné vozíky, vrchovato naložené potravinami, ako keby zrazu hrozil hladomor, ma takisto nepresvedčili o tom, že toto sú Vianoce, ktoré chcem naozaj zažiť...
V Saudskej Arábii neexistuje vianočné šialenstvo...väčšina expatriatov odchádza na sviatky domov, ale napriek tomu existujú stále milióny cudzincov, ktorí tu ostávajú...Keď sa večer prechádzam po compounde, v oknách blikajú vianočné stromčeky a dvere sú lemované svetielkami...niekde visia aj zavesené adventné vence, ktoré sa tu dajú kúpiť na vianočných bazároch alebo tzv. „coffee morningoch“, kde sa stretávajú manželky expatriatov. V compoundovej reštaurácii je veľký nafukovací Santa Claus a detskú vianočnú párty s rozdávaním darčekov sme zažili minulý víkend. V supermarketoch a kvetinárstvach sa dajú kúpiť vianočné ruže a výzdoba v obchodných domoch nie je síce v pravom slova zmysle vianočná, ale je sviatočná...
Tento rok to budú moje siedme Vianoce v Saudskej Arábii...hovorí sa, že sedmička je magické číslo...máme sedem dní v týždni, sedem smrteľných hriechov, v rozprávkach mal kráľ sedem synov a podobne. Napriek dvojročnej prestávke a všetkým možným zmenám, ktoré sa v Saudi dejú, mám pocit, že sa na atmosfére Vianoc nič nezmenilo...stále platí, že cudzinci, ktorí tu ostávajú, ich oslavujú spolu, bez toho, žeby niekto riešil rôzne národnosti, jazyk či zvyky...jediné pravidlo, ktoré sa tu dodržiava, je, že na Vianoce nemá byť nikto sám...
Keď som išla včera ráno na bazén, oslovila ma česká sestrička, ktorá si ma pamätala ešte z čias, keď sme tu s manželom žili a stretávali sa na akciách Česko-slovenského spolku. Spolu s jej malajskou spolubývajúcou, ktorú som nikdy predtým nevidela, ma srdečne pozvali aj s mojou priateľkou, u ktorej momentálne bývam, stráviť s nimi Štedrý večer. Poďakovala som sa a povedala, že sa s priateľkou poradíme a dáme jej vedieť. „Ach, to ani nemusíte, kľudne príďite, keď sa vám bude chcieť...“ povedala...
Rozmýšľala som potom, koľko ľudí len tak prichýli na Štedrý večer niekoho cudzieho doma, naplniac tak prakticky do bodky štedrovečerné posolstvo? Kde to nebude len o darčekoch a hojnosti jedla? Inak, mimochodom spomenula som si na sedemdesiate roky minulého storočia, keď v rámci normalizácie niekto múdry v Ústrednom výbore Komunistickej strany prišiel s návrhom premenovať Vianoce na „Sviatky hojnosti,“ aby sa potrel akýkoľvek ich náboženský charakter – aj keď hojnosť vtedy znamenala banány, mandarínky, búrske oriešky a sušené figy, niečo, čo bolo v obchodoch dostať naozaj iba cez Vianoce...
Áno, prežívam Vianoce v Saudskej Arábii, striktne moslimskej krajine...napriek nenahraditeľnej strate, ktorú som utrpela tohto roku, mám v duši pokoj...som v kruhu priateľov, ktorí netrpia predsudkami a vedia darovať to najdôležitejšie, čo robí Vianoce Vianocami - lásku...Niektorí z nich sú kresťania, niektorí sú moslimovia, ale z môjho uhla pohľadu je to úplne jedno...aj Traja králi mali na hlave turbany a prišli z Východu pozdraviť betlehemské dieťa...Vianoce si nosí každý z nás v duši...