Od mojich učiteľských čias – čiže už zhruba dvadsať rokov – si kupujem tzv. Učiteľský diár, ktorý je od septembra do septembra. Je malý, šikovný, zmestí sa mi do kabelky a je praktický, lebo v ňom vidíte pred sebou celý týždeň a viete si tak zaplánovať veci. Keď som odišla do Anglicka a potom do Saudskej Arábie, vždy som sa snažila si ho cez letné prázdniny kúpiť, aby som ho mala so sebou aj tam. Značila som si do neho vyučovacie hodiny študentov, stretnutia s priateľmi, kultúrne podujatia, časy nákupov či odlety lietadiel pri cestovaní na dovolenku, kde som si ho vždy, samozrejme, brala so sebou. Na zadnej strane som mala také dôležité veci ako IBAN alebo heslá na SKYPE či Facebook a pripnutý zoznam adries mojich príbuzných a známych – hlavne moje krstné mamy si potrpeli na posielanie pohľadníc z cudzích krajín a ja som ich nikdy nesklamala...
Tento rok som to nejako cez krátku dovolenku na Slovensku nestihla a tak som si konečne minulý týždeň kúpila anglický, veľmi podobný – tu sa tiež školský rok práve začal. Jeho prvá strana je venovaná osobným údajom...meno...telefón...číslo pasu a podobne. A tak som si cez víkend sadla, zobrala som si starý aj nový diárik a začala prepisovať údaje. Po pár riadkoch som sa zastavila...Text odo mňa chcel meno a kontakt na osobu, ktorej treba dať vedieť, keby sa mi niečo stalo... Emergency contact. V starom diári v tomto riadku bolo meno ANDREW BULBECK a manželovo telefónne číslo. Do nového diára som ho už ale napísať nemohla. Manžel pred niekoľkými dňami zomrel. Jeho telefón leží na stolíku v obývačke... je v tichom režime...nepoužívam ho, akurát som z neho posielala informácie o manželovom pohrebe na kontakty v ňom uložené...
Odložila som pero a mlčky hľadela na prázdny riadok...Zrazu som si uvedomila, že tam nemám koho uviesť...napriek manželovej rodine tu a mojej rodine na Slovensku a v Česku, napriek množstvu priateľov, ktorých máme po celom svete, žiadne meno som do kolónky nebola schopná napísať. A tak v diári ostalo prázdne miesto...a v mojom srdci tiež...
