Muž, ktorého srdce je na Vysočine...

Autor: Soňa Bulbeck | 15.8.2019 o 14:00 | Karma článku: 1,88 | Prečítané:  626x

...je názov krásnej poviedky môjho obľúbeného spisovateľa Williama Saroyana...ja píšem o srdci, ktoré ostalo na púšti...

Minulý týždeň sa mi podaril husársky kúsok...zorganizovala som stretnutie dvoch  ďalších priateľov, s ktorými sme strávili spolu niekoľko rokov v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie. A tak okrem mňa prišla za manželom do hospicu na návštevu aj česká fyzioterapeutka, pracujúca pre saudskú princeznú a Homa, anglický architekt iránskeho pôvodu, ktorý pracoval s manželom ešte kedysi pred desiatimi rokmi v Líbyi a neskôr potom päť rokov práve v Rijáde...spolu s manželom sme tak boli štyria, ktorí strávili v tejto krajine nejaký čas a mohli sme tak spomínať na všetko, čo sme tu zažili. Bol jeden z výnimočne pekných dní tohoto anglického leta a tak hospicový personál vyviezol manžela na posteli do záhrady, my sme si posadali okolo neho, popíjali kávu a jedli čerstvé datle, ktoré sa k nám dostali priamo od princeznej...a spomínali a spomínali...

Bolo to pár dní po mojom rýchlom výlete na Slovensko a tak som českej priateľke doniesla ako darček moju práve vydanú novú knihu. Ani manžel ani Homa textu samozrejme, nerozumeli, ale keďže kniha obsahuje aj množstvo fotografií, dalo sa vydedukovať o čom jednotlivé kapitoly sú. Manžel už toho veľa nenahovorí, ale evidentne ožil, keď sa zbadal na niektorých fotografiách a dokonca si aj pamätal, že niektoré z nich fotil on...

Veľa fotografií bolo z púšte...v Saudi sa púšti jednoducho nevyhnete...je všade okolo vás...majestátna...velebná...nekonečná...je priam nemožné ju nemilovať. Aj samotný Rijád je postavený v strede púšte...výlety do púšte patria k najčastejším zábavkám expatriatov, keďže veľa iných možností tu nie je – teda, za našich čias nebolo...teraz tam už môžete ísť aj do kina alebo na koncert...keď sme odtiaľ v marci 2017 odchádzali, ešte to možné nebolo...

„A tuto ste kde?“ spýtal sa Homa, pozerajúc na jednu fotku, na ktorej sme boli spolu s manželom na nádvorí nejakej starej mešity. „V Hofufe“, odpovedala som a manžel prikývol...pamätal si výlet, ktorý som v knihe opisovala. „A toto ? Vyzeráš tu ako modelka...“ zalichotil mi Homa, komentujúc fotku, na ktorej ležím „voľne pohodená“ na vysokej drevenej lavici v abáji a s vencom kvetov na hlave. „To bola naša prvá Janadriyah,“ zasmiala som sa...„ bolo to hneď po mojom príchode...ty si vtedy ešte v Saudi nebol...“ dodala som. „Ale toto tu poznám dobre...to je váš bazén v Al Wadi...a vedľa je tenisový kurt...pamätáš sa na naše piatkové tenisové zápasy ?“ obrátil sa s otázkou na manžela.  Ten opäť prikývol...aj s ďalšími fotkami ako keby sa mu vracala pamäť a oči mu žiarili, keď sme obracali jednotlivé strany a on si tak mohol vybaviť miesta, ktoré mal tak rád. Tešila som sa ako malé dieťa. Aj keď som tú knihu písala predovšetkým ako svoje spomienky, bol ich neodmysliteľnou súčasťou – jedna kapitola sa dokonca volá „Andyho mládenca príhody a skúsenosti“... Manžel jednoducho vedel, že je tá kniha aj o ňom...aj o jeho srdci, ktoré nechal v nekonečnej púšti Saudskej Arábie...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Maďari za zápas proti Slovensku dostali trest. Zavrú im štadión

Podobne ako Slováci, pozvú na štadión deti.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Priatelia sú preč alebo mŕtvi

Moskvu som po rokoch našla vysvietenú a nedostupnú pre chudobných.


Už ste čítali?