Muž, ktorého srdce je na Vysočine...

Autor: Soňa Bulbeck | 15.8.2019 o 14:00 | Karma článku: 4,08 | Prečítané:  1618x

...je názov krásnej poviedky môjho obľúbeného spisovateľa Williama Saroyana...ja píšem o srdci, ktoré ostalo na púšti...

Minulý týždeň sa mi podaril husársky kúsok...zorganizovala som stretnutie dvoch  ďalších priateľov, s ktorými sme strávili spolu niekoľko rokov v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie. A tak okrem mňa prišla za manželom do hospicu na návštevu aj česká fyzioterapeutka, pracujúca pre saudskú princeznú a Homa, anglický architekt iránskeho pôvodu, ktorý pracoval s manželom ešte kedysi pred desiatimi rokmi v Líbyi a neskôr potom päť rokov práve v Rijáde...spolu s manželom sme tak boli štyria, ktorí strávili v tejto krajine nejaký čas a mohli sme tak spomínať na všetko, čo sme tu zažili. Bol jeden z výnimočne pekných dní tohoto anglického leta a tak hospicový personál vyviezol manžela na posteli do záhrady, my sme si posadali okolo neho, popíjali kávu a jedli čerstvé datle, ktoré sa k nám dostali priamo od princeznej...a spomínali a spomínali...

Bolo to pár dní po mojom rýchlom výlete na Slovensko a tak som českej priateľke doniesla ako darček moju práve vydanú novú knihu. Ani manžel ani Homa textu samozrejme, nerozumeli, ale keďže kniha obsahuje aj množstvo fotografií, dalo sa vydedukovať o čom jednotlivé kapitoly sú. Manžel už toho veľa nenahovorí, ale evidentne ožil, keď sa zbadal na niektorých fotografiách a dokonca si aj pamätal, že niektoré z nich fotil on...

Veľa fotografií bolo z púšte...v Saudi sa púšti jednoducho nevyhnete...je všade okolo vás...majestátna...velebná...nekonečná...je priam nemožné ju nemilovať. Aj samotný Rijád je postavený v strede púšte...výlety do púšte patria k najčastejším zábavkám expatriatov, keďže veľa iných možností tu nie je – teda, za našich čias nebolo...teraz tam už môžete ísť aj do kina alebo na koncert...keď sme odtiaľ v marci 2017 odchádzali, ešte to možné nebolo...

„A tuto ste kde?“ spýtal sa Homa, pozerajúc na jednu fotku, na ktorej sme boli spolu s manželom na nádvorí nejakej starej mešity. „V Hofufe“, odpovedala som a manžel prikývol...pamätal si výlet, ktorý som v knihe opisovala. „A toto ? Vyzeráš tu ako modelka...“ zalichotil mi Homa, komentujúc fotku, na ktorej ležím „voľne pohodená“ na vysokej drevenej lavici v abáji a s vencom kvetov na hlave. „To bola naša prvá Janadriyah,“ zasmiala som sa...„ bolo to hneď po mojom príchode...ty si vtedy ešte v Saudi nebol...“ dodala som. „Ale toto tu poznám dobre...to je váš bazén v Al Wadi...a vedľa je tenisový kurt...pamätáš sa na naše piatkové tenisové zápasy ?“ obrátil sa s otázkou na manžela.  Ten opäť prikývol...aj s ďalšími fotkami ako keby sa mu vracala pamäť a oči mu žiarili, keď sme obracali jednotlivé strany a on si tak mohol vybaviť miesta, ktoré mal tak rád. Tešila som sa ako malé dieťa. Aj keď som tú knihu písala predovšetkým ako svoje spomienky, bol ich neodmysliteľnou súčasťou – jedna kapitola sa dokonca volá „Andyho mládenca príhody a skúsenosti“... Manžel jednoducho vedel, že je tá kniha aj o ňom...aj o jeho srdci, ktoré nechal v nekonečnej púšti Saudskej Arábie...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Za drogovým kamiónom bola fiktívna firma z Bratislavy

Úspech colníkov sa zmenil na blamáž.

Masívny výbuch v Bejrúte zranil tisíce ľudí, hlásia najmenej 73 obetí

Explóziu zrejme spôsobili obrovské množstvá dusičnanu amónneho skladované v prístave.


Už ste čítali?