Uber

Autor: Soňa Bulbeck | 13.8.2019 o 13:31 | Karma článku: 3,06 | Prečítané:  1116x

Od manželovej hospitalizácie 4.mája sa cestovanie Uberom po Londýne stalo mojou dennou rutinou...a tak som už zažila všeličo...

Uber je v Londýne obľúbený hlavne cudzincami a mladými ľuďmi, pre ktorých je mobil každodennou súčasťou života prakticky od kolísky. Inak sú Angličania stále konzervatívni a dávajú prednosť klasickým tzv. „black cabs“, ktoré sú nepohodlné, šoféri vám neotvoria dvere ani nepomôžu s kufrom a akurát lenivo stiahnu okienko, aby ste mohli povedať, kam chcete cestovať. Zato s obľubou protestujú proti Uberu a blokujú tak centrum Londýna - ale zjavne im to nepomôže, keďže nová doba si žiada nové prístupy a Uber to jednoducho chytil za správny koniec...

V zime minulého roku sme s manželom strávili niekoľko týždňov v Bejrúte, hlavnom meste Libanonu. Krajinou vtedy rezonovala aféra kedy podnapitú pracovníčku britskej ambasády tam šofér miestneho Uberu znásilnil a následne zavraždil...debata okolo bezpečnosti a legálnosti Uberu vtedy kulminovala a ja som ani len netušila, že raz budem na tejto aplikácii prakticky závislá...

Uberácki šoféri v Londýne sú rôzni...sú tu prevažne Afričania, Pakistanci, kde tu nejaký Rumun, Turek,  Arab alebo Filipínec...Čecha alebo Slováka som zatiaľ nezažila  a ženu šoférku len dvakrát. Typický Brit ma viezol iba raz  a aj to v nedeľu popoludní...bol to pán asi v mojom veku s veľkým pupkom, ktorý sa len veľmi ťažko vysúkal spoza volantu, aby vložil do kufra moje chodítko...počas jazdy z neho vyliezlo, že si takto privyrába cez víkendy a že si z toho, čo zarobí, hradí náklady na prevádzku svojho auta...a že som dnes už jeho posledný zákazník, lebo už zarobil akurát toľko, koľko potreboval a ide potom domov na nedeľný obed...

Väčšina šoférov, s ktorými som doteraz jazdila – a musia ich tu byť naozaj tisíce, keďže som zatiaľ ani raz nešla s tým istým a to cestujem dvakrát denne – sú v pohode...snažia sa dostať päť hviezdičkové ohodnotenie a niektorí si o to dokonca aj povedia...niektorí sa spýtajú, či mi nebude vadiť, keď budú mať navigáciu pustenú nahlas alebo či si želám hudbu. Minule sa mi stalo, že jeden z nich mal pustené rádio, v rámci ktorého bežal nejaký program o eutanázii a umieraní. Vzhľadom na momentálny zdravotný stav môjho manžela táto téma nebola pre mňa naozaj nič moc a tak som šoféra slušne požiadala, aby prepol stanicu...a tak som do konca cesty počúvala nejaký anglický rap...brrr...

Niekedy sa so šoférmi púšťam do reči, ale poväčšine nie a snažím sa hlavne prežiť bez ujmy na zdraví miestne „bumps“ – čiže retardéry, ktorých je  všade plno, aj keď sa tu jazdí hlavne dvadsiatkou. Pred pár týždňami sa mi stalo, že šofér zobral telefón a dajúc si slúchadla do uší, celou cestou mlel s niekým po arabsky. Nemám to rada, keďže mám pocit, že dotyčný sa nekoncentruje na jazdu, ale na to, čo kváka...urobila som niekoľko chabých pokusov prerušiť ho a pýtala sa, prečo sa vybral práve tade – chodím tou trasou naozaj každý deň a cestu už poznám naspamäť, aj keď niekedy sú obchádzky alebo navigácia navedie šoféra na inú trasu kvôli hustej premávke - ale nepochodila som. Keď ale naletel v rýchlosti na jeden zo spomínaných  hrbov a ja som  narazila hlavou do strechy auta, zjačala som „Švaja, Švaja...“ automaticky po arabsky – tak, ako som to jačala na rijádskych šoférov, keď vytínali stodvadsiatkou  ešte aj na príjazdovej ceste k nášmu compoundu, kde boli tiež podobné hrby. Dotyčný zmrzol...najprv spomalil  a potom sa neisto spýtal, že či hovorím po arabsky, načo som opäť odpovedala „Švaja, Švaja...“, čo v arabčine okrem „...pomaly, pomaly... “ znamená aj „tak trochu“. Šofér stíchol a bolo mi jasné, že celý zvyšok cesty premýšľal o tom, čo vlastne do toho telefónu hovoril a aký z toho môže mať problém, ak som mu rozumela...

O pár dní na to som išla so šoférom, ktorý vyzeral veľmi európsky a dobrou  angličtinou odmietol telefonát s niekým, dôvodiac, že práve šoféruje a že zavolá neskôr. Spomenula som si pri tej príležitosti na predchádzajúci zážitok s jeho kolegom a podelila som sa s ním o neho. „To je nič,“ zasmial sa, „ ale ja som minule viezol v noci z nejakej párty jednu ugandskú slečnu...moja matka je z Ugandy, ale otec bol Angličan, takže rozumiem jazyk, aj keď veľmi na Afričana nevyzerám. Slečna sa posadila na zadné sedadlo a okamžite po ugandsky začala klebetiť so svojou ugandskou priateľkou na telefóne, opisujúc pikantný sexuálny zážitok z minulej noci. No, priznám sa, mal som čo robiť, aby som sa ovládol a nedal na sebe nič znať, keďže miestami naozaj zachádzala do veľmi intímnych detailov. Keď som ju doviezol na miesto určenia, nepovedal som jej klasické „ Bye, bye...“ , ale povedal som jej to po ugandsky...aj napriek tme som videl, ako očervenela a ako strašne sa hanbila, keď si uvedomila, čo všetko narozprávala... ale aspoň mala poučenie do budúcnosti, že sú veci, o ktorých sa na verejnosti jednoducho nehovorí – ani pred Uberáckym šoférom...“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Maďari za zápas proti Slovensku dostali trest. Zavrú im štadión

Podobne ako Slováci, pozvú na štadión deti.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Priatelia sú preč alebo mŕtvi

Moskvu som po rokoch našla vysvietenú a nedostupnú pre chudobných.


Už ste čítali?