V sobotu podvečer sme mali objednanú pedikúru...okrem masáže je to druhé rozmaznávanie, ktoré si z času na čas doprajem...moje „kladivkové prsty“ to jednoducho potrebujú a manžel má od septembrovej operácie chrbtice problém sa poriadne predkloniť a nedočiahne si na špičky prstov na nohách. Využívame služby online agentúry, ktorá pošle pedikérku priamo k nám domov vo vybraný deň a čas...zároveň máme aj možnosť zvoliť si konkrétnu osobu – ak máte už nejakú obľúbenú pedikérku, môžete požiadať práve o ňu. My zatiaľ nevyužívame túto službu tak dlho, aby sme niekoho preferovali a v globále sme boli spokojné so všetkými predchádzajúcimi...jedna bola z Jamajky, druhá zo Somálska...
„Odkiaľ ste“? spýtala som sa tejto tretej, keďže farba jej pleti a typ postavy nenechali nikoho na pochybách, že nie je ani Angličanka ani Európanka. „Zo Zambie...“ odvetila. „Aha“, odpovedal som, „ je vás tu Afričanov v Londýne celkom dosť, že? Manželov doktor je z Nigérie, sestrička, čo mu chodí merať hladinu cukru v krvi, je z Južnej Afriky, jeden jeho fyzioterapeut je z Ghany a druhý tiež z Nigérie...Aj keď ležal tu v St. Thomas Hospital, pripadala som si ako v Afrike, len zopár členov personálu bolo z Európy alebo z Filipín, inak všetko z Afriky...“ „Áno“, pritakala dotyčná, „je nás tu celkom dosť...viete, kedysi bolo veľmi ľahké sa sem dostať...ja som prišla v roku 1995...na letisku som dostala vstupné víza na 6 mesiacov...potom som mohla požiadať o dvojročné tzv. visit víza...počas tých dvoch rokov som otehotnela...bolo mi povedané, že môžem ostať v krajine pokiaľ nebude mať moje dieťa sedem rokov...a počas tohoto obdobia som požiadala o štatút rezidenta a mám tzv. „indefinite leave to remain“ – neobmedzené povolenie k pobytu...a nemienim odtiaľto odísť. Je nás tu veľa takýchto...aj keď momentálne je oveľa náročnejšie sa sem dostať...musíte mať už dopredu vybavené pracovné víza, kým vás vôbec pustia do lietadla...a takisto, ak sa tu vydáte, aj keď je váš manžel Angličan, musíte vycestovať spolu s ním do Zambie a trvá dva roky, kým dostanete povolenie, že sa sem môžete vrátiť naspäť—úrady si chcú byť jednoducho isté, že to nie je „fake“ manželstvo len kvôli britskému občianstvu, takže musíte čakať dva roky...A vy ste odkiaľ? Z Nemecka? “ opýtala sa zvedavo. „Nie, z Československa... teda, teraz už zo Slovenska, ale narodila som sa ešte v Československu...manžel je Angličan...“ „Aha...tak to tu snáď budete môcť zostať aj po Brexite...“ „Snáď...nikto nevie, čo nás v marci čaká...“ usmiala som sa trochu pochybovačne. „No viete, ja tomu Brexitu aj tak nerozumiem...v podstate ani neviem, čo som volila...tá otázka bola taká komplikovaná...a veľa mojich známych tiež...“ pokrčila plecami a pustila sa s vervou do masírovania mojich ťapiek. Zavrela som oči...„Koľko vás bolo takých, čo absolútne netušili, čo volia, keď sa rozhodovali v referende pred pár rokmi ? A ako ste ovplyvnili život nás, Európanov, ktorí tu teraz žijeme a nevieme, ako budeme žiť naďalej?“ pomyslela som si v duchu, cítiac sa tak trochu podvedená, že niekto rozhodoval o mne bezo mňa...a ani v podstate nevedel, na akú otázku odpovedal...