V lete veľa cestujeme, hlavne do cudziny a stretávame sa tak s mnohými zvykmi, ktoré sú pre tú ktorú krajinu charakteristické – okrem iných aj pri dávaní sprepitného. Keď ich nepoznáte, kľudne sa vám môže stať, že budú na vás pozerať ako na nevychovanca, poprípade až držgroša alebo naopak, za blázna, ktorý rozhadzuje peniaze. Ja osobne nemám rada, keď niekto dokáže vo mne vyvolať pocit viny zato, že som mu nedala sprepitné...to je jedno, či si ho zaslúžil alebo nie, niekedy sa mi jednoducho stane, že nemám drobné alebo vôbec peniaze dotyčnej krajiny...
Experti na sprepitné sú Američania...tam je to striktne 10 percent. Mám v Kuvajte priateľku, Američanku, s ktorou chodím do tzv. beauty salónu pravidelne raz za mesiac. Vždy si počká, kým je filipínska recepčná vyráta sumu za manikúru, pedikúru či kadernícke služby a potom presne odráta 10 percent ako sprepitné pre jednotlivé pracovníčky salónu. Každá zo zamestnankýň má osobitnú taštičku z priesvitného plastu so svojím menom, uložené na recepcii a po zaplatení recepčná vloží sprepitné do tej ktorej taštičky. Ja som si zaviedla svoj vlastný systém – dávam pedikérke 1 kuvajtský dinár a kaderníčke dva - keďže má predsa so mnou viac roboty. Jednej kuvajtský dinár sú zhruba tri euro, ale Kuvajťania majú aj menšie bankovky v hodnote pol a štvrť dinára...na Slovensku je to horšie, keďže najmenšia bankovka je 5 euro, čo je na sprepitné celkom dosť...zase dať niekomu do ruky mince až také jednoduché nie je...naozaj niekedy dilema...
V reštauráciách na Blízkom Východe sa obyčajne sprepitné nedáva, aj keď čašníci tam nezarobia veľa. V Saudskej Arábii svojho času bolo dokonca „Service charge“ v cene, to znamenalo, že vám sprepitné automaticky prirátali k cene jedla alebo nápoja...nie každý kontroluje účet, či to sedí s cenou v MENU a tak si to mnohí ani nevšimli. My sme sa naučili pozrieť si účet, či tam Service charge je alebo nie a podľa toho sme sa zariadili. Posledný rok nášho pobytu v Saudi bol tento systém zrušený...v Kuvajte zatiaľ nie...niektoré reštaurácie ho majú, iné nie...treba si to jednoducho vždy overiť...
Veľa hotelových zamestnancov prišlo o priame sprepitné zavedením systému platby na účet, teda tým, že nemusíte nosiť so sebou peniaze, ale len poviete číslo izby a podpíšete bloček a platíte potom všetko spolu pri odchode. Je to pohodlné a ja som si na to celkom zvykla. Na danom bločku bola obyčajne aj kolónka „Tip“ a mohli ste tam dopísať sumu, ktorou ste chceli odmeniť obsluhujúci personál, keď ste boli spokojní...ale aj jednoducho nemuseli...
Po príchode do piešťanských kúpeľov som sa potešila, že to tak funguje aj tu...keď človek lieta z procedúry na procedúru, ocení možnosť zastaviť sa na rýchlu kávu v niektorej z kúpeľných kaviarní bez rozmýšľania, či má zo sebou peniaze. Keď som však po pár dňoch chcela odmeniť tipom jedného z čašníkov, povedal mi, že sa nemusím namáhať, že sa to nedá...že tam môžem napísať, čo len chcem, aleže mi dajú na účet vždy iba cenu za nápoj, že to obslužné im jednoducho „systém nepustí “...
S vetou „systém nepustí“ som sa toto leto stretla viackrát...bohužiaľ, poväčšine v negatívnom zmysle...najviac ma to asi zamrzelo na železničnej stanici v Košiciach, kde pani vyhlásila, že si nemôžem kúpiť lístok do vozňa pre zdravotne postihnutých cestujúcich, lebo nemám preukaz ZŤP...rozmýšľala som vtedy, čo si asi o nás pomyslí nejaký cudzinec na vozíčku, ktorý sem príde na návštevu a určite preukaz ZŤP nemá...a napríklad, tu v Piešťanoch je ich celkom dosť – aj keď taký „InterCity“ vlak tu nestojí - napriek tomu, že Piešťany majú pekné nové nástupištia s výťahom...tiež to zjavne nejaký „systém“ nepustil...
Ale vráťme sa k sprepitnému...pamätám si na svoju prvú návštevu kúpeľov pred cca dvadsiatimi piatimi rokmi...pozorovala som vtedy trochu v rozpakoch nemeckých dôchodcov, strkajúcich do vreciek kúpeľníčok či iného personálu papierové desať a dvadsaťkorunáčky. Cítila som sa nepríjemne, že ja na to nemám - bola som rada, že som si vôbec mohla dovoliť ísť do kúpeľov. Vždy som sa však snažila dať pri odchode doktorke aspoň nejaký kvietok a hlavnej sestričke kávu či bonboniéru...pripadalo mi to také normálne poďakovať sa im za starostlivosť...
Moja kamarátka, ktorá momentálne robí fyzioterapeutku v Rijáde a predtým pracovala v kúpeľoch, mi povedala, že ona osobne nemala rada, keď pacienti chodili za ňou s čokoládou, že z toho akurát priberala...že oveľa viac ju potešilo, keď jej klient srdečne poďakoval a povedal, že mu pomohla a cíti sa lepšie...nuž, zase iný uhol pohľadu...presne tak, ako som povedala na úvod...otázka „Dať či nedať?“ naozaj nemusí mať vždy jednoznačnú odpoveď...