V auguste 1968 som mala sedem rokov a bránička bola mojím obľúbeným miestom. Dokázala som sa nej vysedávať hodiny...vietor mi strapatil dlhé čierne neposlušné kučery a ja som si v duchu predstavovala, že nesedím obkročmo na bráničke, ale cválam na rýchlom koni, o akom som čítala vo vtedy letiacich „winettoukách“. Moja fantázia ma unášala do neznámych diaľok...bola som tu šťastná...
Moji rodičia to tolerovali...pochopili, že sa nemusia báť, že z tej výšky spadnem, keďže som im už predtým predviedla ako bravúrne viem vyliezť na hocičo v našom okolí, včítane dostupných plotov, stromov, kostolného hromozvodu aj kostolných zvonov, na ktorých som sa rada hojdávala. V tých rokoch neexistovali žiadne detské ihriská, tobôž nie na takej malej dedine, kde bol vtedy ocko farárom. A tak mojim ihriskom bol farský dvor, záhrada a priľahlý cintorín...
Pamätám sa, že ma tieto ockove slová mimoriadne rozľútostili...plakala som. Nechápala som, prečo niečo, čo som dovtedy smela, zrazu nesmiem. Okrem toho, moji rodičia nás s bratom nikdy neničili nelogickými zákazmi, vždy nám trpezlivo vysvetlili, že prečo niečo smieme a niečo nesmieme. Teraz sa tak nestalo... Zrazu to bolo len „Nesmieš ! “ a hotovo. Bola som urazená, nahnevaná, nešťastná, zmätená, smutná...priestor mojich hier sa zrazu obmedzil na drevený „gánok“, ktorý bol vo vnútornej časti farského dvora, neviditeľný z ulice...chápala som to ako mimoriadne nespravodlivé obmedzenie svojej osobnej slobody...
Až po mnohých rokoch som pochopila, že naši sa jednoducho o mňa báli...že tak ako som si ja vychutnávala z bráničky krásny výhľad, aj mňa bolo vidieť zďaleka... za mojím chrbtom sa týčila vysoká kostolná veža s krížom na vrchu...bola by som vďačný terč. Naši vedeli to, čo som vtedy nevedela ja...že do krajiny vstúpili tzv."spojenecké vojská" a jednou z ich obetí bol aj malý chlapec niekde od Košíc. Báli sa, že sa aj ja jednoducho niekomu znepáčim a že ten niekto bude mať v ruke zbraň. A tak ma radšej schovali do „vnútorného dvora“...
Moje ďalšie spomienky na toto obdobie sú veľmi matné...pamätám si hmlisto nápisy o Dubčekovi na drevenom plote, maľované bielym vápnom a znovu a znovu pretierané...pamätám si tzv. Dubčekovské rožky, ktoré boli veľké a voňavé...pamätám si ako sa ocko večer čo večer zatváral do pracovne a počúval tam rádio a potom dlho do noci o niečom s mamičkou vášnivo diskutoval...všetky tieto spomienky časom vybledli...pocit nespravodlivosti a straty slobody, ktorý vo mne vzbudil ockov zákaz, si však živo pamätám až dodnes...