Do hotela sme prišli po dlhej ceste lietadlom z Bejrútu do Londýna a následne autobusom z Londýna do Portsmouthu. Mladá Angličanka na recepcii nás milo privítala, ubytovala a keď nám dávala heslo na Internet, slušne som ju požiadala, či by mi mohla oživiť Internet na mobile priamo tam, keďže mám s tým obyčajne problém...mobil je saudský a je nejako tak nastavený, že obyčajne potrebuje ručné naťukanie prihlasovacej adresy. Dotyčná sa chvíľu snažila a skúšala, ale Internet nenabehol a tak tvrdila, že je chyba určite v mojom telefóne a nie v hotelovom Internete. Nakoniec som to nechala tak a odišli sme aj s manželom hore do izby, kde sa skúšal pripojiť na Internet na svojom mobile aj manžel, ale takisto bezúspešne. Hladní sme to nakoniec vzdali a zišli dole do baru na večeru. Objednali sme si pivo a „fish and chips“ – samozrejme, čo iné prvý večer v Anglicku...Mladá anglická čašníčka s úsmevom povedala, že to bude za 20-25 minút a my sme si sadli k oknu a užívali si Guinness a krásny výhľad na more. Za zhruba 45 minút išiel manžel objednať ďalšie pivo a opýtať sa, že kde je teda naša večera. Čašníčka povedala, že to zistí a odbehla. Za pár minút sa vrátila a spustila: „Veľmi sa ospravedlňujem, ale nejde nám Internet a vaša objednávka z baru nedorazila do kuchyne, takže až teraz som to objednala a začali ju variť...veľmi, veľmi sa ospravedlňujem...“ a odbehla k vedľajšiemu stolu, kde zopakovala celú story a vzápätí k ďalšiemu, keďže hotel bol plný rodičov, ktorí – podobne ako my – prišli na promócie svojich ratolestí. Nakoniec sme večerali za zhruba hodinu a pol a keď sme prišli na izbu, mobily už zrazu boli zázračne pripojené k Internetu...
Druhý deň ráno som si zavolala do hotelovej reštaurácie a objednala si raňajky na izbu. Za 15 minút zaťukala na dvere zadychčaná čašníčka : „Prepáčte, prepáčte, že som vyliala kávu, ale nefunguje výťah, musela som ísť tie tri poschodia pešo...“ Keď sa za ňou zavreli dvere, v duchu som si pomyslela: „ A čo ešte tu nebude fungovať?“ A to som nemala robiť...
Zhruba za pol hodinu potom som vošla do kúpeľne a otočila kohútikom na umývadle...ozvalo sa iba „Škrrrk“ a nič...ani kvapka vody. Volala som na recepciu, kde recepčná vyzerala neuveriteľne prekvapene...samozrejme, opäť sa ospravedlnila a poprosila ma, aby som pár minút počkala, že zistí, čo sa deje. Za päť minút zavolala s tým, že sú nejaké problémy s čerpadlom a že mám počkať 15-20 minút a potom skúsiť znovu. A tak som počkala a skúsila. Z kohútikov v umývadle – v Anglicku sú vždy dva - začal tiecť slabý prúd vody. S nadšením som si umyla zuby, zhodila zo seba župan a vliezla do vane. Použila som pripravené telové mydlo a následne otočila kohútikom na vani, že ho zmyjem. Na moje prekvapenie sa znova ozvalo „Škrrrk“ a opäť nič...ani kvapka. Dobre naštvaná som vyliezla von, do tej trochy vody, čo cvrkala z kohútikov v umývadle, som namočila konček uteráka a zotrela zo seba sprchový gel. A znovu som volala recepciu. Recepčná sa opäť ospravedlnila a prekvapená, že je nejaký problém, sľúbila poslať údržbára. Ten sa naozaj asi za 10 minút zjavil, pozdravil, vošiel do kúpeľne, otočil kohútikom a voda išla. Vidiac údiv na mojej tvári, vysvetlil : „Viete, madam, hotel ide na náhradné čerpadlo a osoba, ktorá to má na starosti, ho zabudla zapnúť... hlboko sa ospravedlňujeme.“ A odišiel...
Nemala som absolútne chuť niečo riešiť a možno by som bola prešla celý tento náš pobyt bez komentára, keby na druhý deň ráno dievčinka, ktorá doniesla raňajky, nespustila: „ Prepáčte, madam, že som vám nedoniesla kávu, ale kávovar je pokazený...“ A tak vznikol tento blog o tom, čo všetko môže behom dvoch dní nefungovať v jednom anglickom hoteli...