Minulý týždeň absolvoval manžel nenáročnú operáciu v bejrútskej Hopital Sacre Coeur – Nemocnici najsvätejšieho srdca. Aj keď nemocnica bola založená katolíckymi mníškami už v roku 1848, jej interiér tomu rozhodne nenasvedčoval. Podobne ako v predchádzajúcej Clemanceu Hospital, kde ho operovali predtým, aj tu nájdete len to najmodernejšie vybavenie aké si viete predstaviť. A libanonský personál pracoval podobne efektívne...vstúpili sme do prijímacej kancelárie o desiatej ráno a manžel už o dvanástej ležal na svojej izbe, majúc za sebou odber krvi, EKG, Rontgen, rozhovor s anestéziológom aj kardiológom. Sestrička ho trochu neistou angličtinou poprosila, aby sa prezliekol do pripravenej nočnej košele a oznámila nám, že ho za chvíľu zoberú na sálu, keďže je na programe o druhej popoludní. Tak sa aj stalo a ja som ostala na izbe sama a striedavo sledovala dianie pod oknom a na chodbe...
Manželova izba sa nachádzala na oddelení plastickej chirurgie. Zákrok, ktorý mu robili, spočíval v odsatí tuku z podbrušia a jeho následné implantovanie do priehlbiny za uchom, ktorá tam vznikla po vyoperovaní príušnej žľazy. Nič náročné, akurát nepríjemné, keďže sa operácia musela konať v celkovej narkóze a ďalší deň sme leteli do Londýna. Ako som pochopila z diania na chodbe, bol v ten deň jediný chlap...všetky ostatné pacientky boli mladé dievčatá, ktorým operovali nosy. Áno, odstránenie tzv. hrbu na klasických tureckých či arabských nosoch patrí na Blízkom Východe k najčastejším plastickým operáciám. Na chodbe sa striedali návštevy aj zdravotný personál, hrkotali postele aj invalidné vozíky, zvonili izbové zvončeky aj mobily... celkom rušno...
Manžela doviezli niečo po štvrtej. Ošetrovateľ so sestričkou z pooperačnej izby ho zručne preklopili z nemocničného lehátka na posteľ a odišli. Vzápätí som začula ich hlasy, v ktorých sa opakovalo meno „Bruce Willis“ a za chvíľu vošla izbová sestrička. Zmerala manželovi tlak, skontrolovala infúziu a povedala, že všetko je OK a zase odišla. Manžel sa pomaly preberal a tak som si sadla k nemu na posteľ a chytila ho za ruku. A vtedy som si všimla, že má na ruke plastový náramok. Na ňom bolo vytlačené jeho meno Andrew Bulbeck a pod ním krstné meno jeho otca Bruce a jeho matky Phyllis. Došlo mi, že pri všetkých tých Mohamedoch a Ahmedoch či Abduloch, ktorí sa v týchto krajinách opakujú ako na bežiacom páse, je najbezpečnejším spôsobom na identifikáciu pacientov ich označenie okrem vlastného mena aj menami rodičov. Pochopila som, že personál si prispôsobil jeho meno a že miesto ťažko vysloviteľného a zapamätateľného mena „Andrew Bulbeck“ si zapamätali meno „Bruce Willis“, keďže v angličtine sa Phyllis a Willis vyslovuje veľmi podobne. A naozaj mu nikto počas celého pobytu ani inak nepovedal...aj keď mu doniesli lieky či večeru...vždy to bolo „Ako sa má Bruce Willis?“ Dokonca aj jeho chirurg ho pri záverečnej kontrole pochválil, že to všetko hrdinsky zvládol, ako skutočný „Bruce Willis“ a ja som sa tešila, že mám manžela hrdinu...