Tento rok je to už druhýkrát, čo nemôžem zapriať ockovi k sviatku...odpočíva na evanjelickom cintoríne v Banskej Štiavnici. Mám problém ho tam navštíviť... nielen preto, že väčšinu času žijem v zahraničí, ale jednoducho pre veľmi zlý prístup. Z jednej strany vedie na cintorín štrkovitá a blatistá cesta v strmom svahu bez nejakého zábradlia, z druhej strany šmykľavé, machom obrastené kamene, zasadené vo svahu ako schody, takisto bez akejkoľvek opory. Bez pomoci dvoch silných chlapov to nedám nielen ja, ale ani mnoho podobne menej pohybovo zdatných spoluobčanov. Doteraz sa skláňam v úcte pred „rakvonosičmi“, ktorí to musia zvládnúť so svojím ťažkým nákladom na pleciach. Banská Štiavnica, ktorej sa nedá nič iné ako gratulovať k čerstvo získanému titulu „Mesto kultúry 2019“, sa síce skvele stará o žijúcich občanov a turistov, ale s tými mŕtvymi to až tak dokonalé nie je...
Niekedy začiatkom marca zomrel nášmu priateľovi tu v Kuvajte jeho otec v Londýne. Keď nám to oznámil, týždeň čo týždeň sme sa ho vypytovali, kedy letí na pohreb. Odletel nakoniec až po piatich týždňoch. Jeho sestra, žijúca v Londýne, permantne otravovala príslušnú nemocnicu o vydanie tela. Nakoniec dostala odpoveď, že NHS má nedostatok pracovných síl a že tí, čo sú tam a pracujú, sa musia starať predovšetkým o živých...že mŕtvi môžu počkať. Rodina, rozlezená po celom svete, mala z toho za tých päť týždňov celkom slušné nervy...
Včera bol dotyčný kamarát u nás. Prišiel mi pomôcť s inštaláciou nového laptopu, ktorý som od neho dostala ako darček k narodeninám. Kým počítač fachčil, my sme spomínali na našich otcov...na drobné úsmevné príhody z detstva, na rebelské výčiny, ktorými sme ich ničili v puberte, na múdre rady, ktoré sme od nich dostávali v dospelosti a aj na úžasnú starostlivosť, ktorú venovali našim deťom. Nejako sme si predstavovali, že sedia spolu tam hore... na akomsi „Oddelení pre úžasných otcov“. A tak venujem tento blog všetkým otcom, ktorí sa na tomto oddelení nachádzajú spolu s nimi...