Prvú zaujímavú skúsenosť som mala hneď v deň príletu. Nevyspatá a zničená z vyše dvanásťhodinovej cesty som sa ubytovala a vzápätí vytočila číslo hotelovej reštaurácie. Spustila som : „ Dobrý večer, chcela by som si objednať jedlo na izbu...“ Na druhej strane bolo chvíľu ticho a potom sa ozval mužský hlas : „Nerozumím...múžete po anglicky?“ Zalapala som po vzduchu. Automaticky som prepla do angličtiny a objednala si. Keď som zložila telefón, ostala som sedieť ako primrazená. V hlave mi vírili myšlienky typu : „Tak ja tu mám mať zajtra autogramiádu...Ako? Čo, keď mi tí ľudia nebudú rozumieť?!“ Katastrofické vízie prerušilo až klopanie na dvere...za nimi stál mladý Ind s mojou večerou. Ako som neskôr zistila, aj všetok ostatný personal v hotelovej indickej reštaurácii bol originál indický.
Druhý deň prišiel pre mňa do hotela krstný otec mojej knihy...ako slušne vychovaný slovenský džentlmen mi doniesol veľkú kyticu kvetov. Vyzrela som z izbových dverí a zbadala okoloidúcu chyžnú. Pohotovo som ju požiadala, či by mi mohla doniesť nejakú vázu. Pozerala na mňa ako Puk. Až keď vyšiel kamarát a po česky a rukami nohami vysvetlil, o čo nám ide, vázu doniesla...bola Ukrajinka, tak ako väčšina ostatných chyžných v hoteli...
Posledná skúsenosť bola naozaj nepríjemná. Vzhľadom na to, že už niekoľko rokov vlastním tzv.kladivkové pršteky, dostupujem na špičky nôh a pokiaľ mám dlhé nechty, je to pomerne bolestivé...jednoducho povedané, pedikúra je pre mňa nevyhnutnosťou. Nórska priateľka, ktorá mi robila v Prahe doprovod, súhlasila, že pôjde so mnou a dá si urobiť manikúru. A tak nás česká priateľka objednala do „Nail salónu“ hneď vedľa nášho hotela. Prišli sme tam na dohodnutú dvanástu hodinu...v salóne nebol žiadne klient, iba personál...presnejšie, jeden muž a dve dievčatá...všetci Vietnamci. Dievčatá boli ležérne pohodené na pedikúrnych kreslách a oblečené tak, že som chvíľu pochybovala, či sme naozaj vošli do toho správneho salónu – mali kratučké topy, ktoré vyzerali ako športové podprsenky a miniskukne, hraničiace s opaskami. Chlap, ktorý tu bol zjavne bossom, sa nás spýtal : „Ruky? Nohy?“ Kedže som múdra a inteligentná, tak som pochopila, že myslí, či chceme manikúru a pedikúru. Odpovedala som v jeho štýle, že: „ Ja nohy, madam ( ukážuc na nórsku priateľku) ruky...“ Pokynul nám, aby sme si obidve sadli za stolík na manikúru, čo som odmietla, že sa mi zle vstáva a že si chcem rovno sadnúť do pedikúrneho kresla. Po chvíli handrkovania nakoniec vydal po vietnamsky pokyn a slečny sa lenivo zdvihli...jedna začala napúšťať vodu a druhá sa išla venovať priateľke. Za celú tú polhodinu, čo sme tam boli, sa všetci traja systematicky bavili po vietnamsky, absolútne nás ignorujúc, ako keby sme boli vzduch a nie klienti. Dotyčná, čo sa venovala mojim nohám, vedela tak asi iba lakovať nechty a musela som jej ukázať, čo presne má urobiť, keďže nereagovala ani na slovenčinu ani na angličtinu. „Boss“ sedel vedľa a celú dobu sledoval na mobile nejakú karaoke show a striedavo to obidvom dievčatám ukazoval a tie si to pozerali a komentovali, neprestanúc pri tom pilníkovať či lakovať. Nórsku priateľku, ktorá strávila celý život v diplomatických službách po celom svete, len tak dvíhalo a ako neskôr priznala, takú neprofesionalitu ešte nezažila...
A keď nás o pár hodín neskôr viezol do prístavu na výlet loďou slovenský šofér, pracujúci pre miestnu cestovku, nedalo mi, aby som si nepoložila otázku : „ Kde sú zlaté české ručičky?!“