V piatok mi prišiel mail, v ktorom mi bol zo Slovenska preposlaný formulár štatistického úradu na vyplnenie. Formulár sa týkal občianskeho združenia, ktoré som založila zhruba pred dvadsiatimi piatimi rokmi v Banskej Štiavnici. Združenie združovalo divadelníkov - dospelých aj deti z Literárno-dramatického odboru miestnej Základnej umeleckej školy, kde som vtedy učila. Organizovali sme najprv iba Rozprávkové lesy, neskôr aj Nočné predstavenia na Starom zámku, Betlehemské hry a raz dokonca aj výnimočné predstavenie Pašiových hier na banskoštiavnickej Kalvárii. Všetko sa dialo na báze dobrovoľnosti...všetko sme robilli na kolene a za „ďakujem pekne“... jedinou našou odmenou bola radosť v očiach detí a potlesk dospelých. Za tie roky sme vytvorili úžasnú komunitu, ktorá sa stretávala a fungovala aj pri iných príležitostiach a bola silná a stabilná...
Ja som okrem písania scenárov a réžie mala na starosti aj papierovú agendu a riešila som granty, propagáciu a samozrejme, aj ostatné náležitosti, ktoré práca okolo občianskeho združenia zahřňala. Bola som akýmsi „hnacím motorom“ celého združenia a keď som pred desiatimi rokmi Slovensko opustila, zrušila som účet v banke a považovala vec za vybavenú, keďže nikto mi nepovedal, žeby som mala urobiť aj niečo iné...Ja som odišla a občianske združenie prestalo fungovať, keďže nevykazovalo už nijakú činnosť...deti v ZUŠke fungovali pod ZUŠkou s inou učiteľkou a dospelí divadelníci v inom divadelnom súbore...všetko tak, ako má byť - život išiel ďalej...
Vyše desať rokov to nikoho netrápilo...až zrazu včul, po tých desiatich rokoch som dostala oznam, že mám vyplniť formulár a elektronicky sa zaregistrovať a informovať Slovenský štatistický úrad o aktivitách, resp. neaktivitách združenia, s podrobným návodom na dvoch stranách ako to urobiť – jednoducho, aby som sa zaregistrovala iba na to, aby som dala niekomu vedieť, že už vyše desať rokov občianske združenie nerobí vôbec nič. Pripadalo mi to ako byrokracia najhrubšieho zrna...nie, nemienim týmto kritizovať konkrétnych úradníkov, ktorí tieto papiere poslali, je to ich robota – bohužiaľ. Akurát ma rozčúlilo, že sa na Slovensku pred nedávnom objavila správa o tom, že približne tretina jeho obyvateľov žije na hranici chudoby, a pritom sa nájdu peniaze na to, aby sa riešili takéto – nechcem rovno povedať „blbosti“, ale malichernosti určite. Napadlo mi, že ako nám ako krajine pomôže vedomosť o tom, že nejaké malé občianske združenie už desať rokov nič nerobí ?! Koľko ľudí sa takýmito štatistikami zaoberá ako hlavnou pracovnou náplňou? A koľko iných vecí sa naopak, absolútne nesleduje a nerieši, napriek tomu, že sú životne dôležité? A kto vlastne je zodpovedný zato, čo sa považuje za dôležité a čo nie?
Je smutné, že v čase, keď sa prakticky rozhoduje o budúcnosti našej krajiny, sú opäť aktuálne slová nesmrteľného Shakespeara – „Je niečo zhnité v tomto štáte Dánskom..."