Tento rok sme s manželom oslavovali už naše siedme Vianoce pod palmami. Do rozbehnutého vlaku spoločných vianočných večerí sme naskočili hneď prvý rok v Saudi a tešili sa spolu s ostatnými z príjemne strávených spoločných chvíľ. Bol nás tam vždy pestrý mix z celého sveta. Ľudí, ktorí z nejakých dôvodov nemohli cestovať do svojich domovov a trávili Vianoce v cudzine nebolo nikdy veľa, ale obyčajne sa nás zišlo okolo desať. Večeralo sa vždy v niektorom z compoundov - bolo to bezpečnejšie, keďže každý obyčajne priniesol aj niečo špeciálne, prepašované, čo oficiálne na saudskom trhu nebolo dostupné...
Veľa som sa za tú dobu naučila o vianočných jedlách a tradíciách v iných krajinách...nikdy nie je na škodu, čo viete. Niektoré večere si pamätám veľmi dobre, iné menej...asi najviac mi utkvela v pamäti tá v Rijáde pred štyrmi rokmi, ktorú organizovala moja priateľka, nórska konzulka, pre pracovníkovov nórskej, švédskej a dánskej ambasády v Rijáde...pozvala na ňu aj nás a nášho najlepšieho kamaráta, anglického architekta iránskeho pôvodu. Na večeri sa podávali škandinávske špeciality a spomínaný kamarát – jediný moslim medzi nami – preludoval na rozladenom klavíri v compoundovej reštaurácii Tichú noc...
Tento rok sme túto tradíciu zaviedli v Kuwajte...pozvali sme našich nových priateľov aj susedov z compoundu, ktorí necestovali na Vianoce domov. Keďže náš compound má amerického majiteľa aj manažéra, aj prevaha klientov tu sú Američania...na našej večeri boli tiež v prevahe – jeden americký pár, jeden Američan jamajského pôvodu a jeden americký manžel mojej ukrajinskej priateľky...Slováci sme boli dvaja...ďalej môj anglický manžel a jeho grécka kolegyňa...spolu s Ukrajinkou celkom pekná medzinárodná zmes...
Moja kapustnica bola tiež svojím spôsobom medzinárodná. Kyslá kapusta pochádzala z amerických konzerv firmy Libbys, klobáska bola slovenská ( prepašovaná ešte v septembri a schovávaná v mrazáku špeciálne na túto príležitosť), huby boli libanonské, čierne korenie aj bobkový list indické, smotana saudská...kuwajtská bola hádam akurát voda. Kapustnica rozváňala compoundom celý deň...a chutila všetkým...Američania nikdy nič také nejedli – aj keď kapusta bola práve americká. Našu tradíciu „vianočných opekancov“ som však nebola schopná vysvetliť...nejaké „ kúsky pečeného chlebového cesta...ešte k tomu s makom a sladké“ , to už bolo nad ich pochop. Sladké jedlá vôbec sú asi slovenská špecialita...nepoznajú ich ani Angličania...keď som prvýkrát v manželovej rodine urobila žemľovku, pochvaľovali si ju...akurát svokra prejavila počudovanie nad tým, prečo podávam dezert už po polievke...a aj neskôr si vždy želala „Sonin apple pie“ k čaju o piatej...
Do môjho príchodu do Kuwajtu som veľa o amerických štátoch nevedela...nikdy som v Amerike nebola...poznala som ju z kníh a filmov a podvedome ju považovala za akýsi „celok“. Až život v našom compounde ma naučil rozlišovať medzi „Alabamou, Louisianou, Texasom, Minnesotou či Oregonom“. Pochopila som, že sú to svojím spôsobom úplne odlišné krajiny s rôznymi tradíciami a zvykmi – tie vianočné nevynímajúc. Hlavným jedlom našej vianočnej večere bola americká „jambalaya“ z Louisiany...bol to mix ryže, kuracieho mäsa, kreviet a párkov s hojným množstvom cesnaku, cibule a rôznych korenín...na počudovanie - mimoriadne chutný. Moja ukrajinská priateľka ma sklamala a podľahla tlaku amerického manžela, donesúc „cookies a brownies“ miesto tradičných pirohov, plneným mäsom, ktoré ho vraj neoslovili - keď ich raz uvarila, opýtal sa jej, že prečo sú tie „ravioli také iné...“ Nuž, aj sladkosti k Vianociam patria...je to len moja chyba, že si na ne nepotrpím...ale určite aj vďaka nim sme sa všetci aspoň na chvíľu preniesli do svojich vzdialených domovov a spoločne tak prežívali sviatočnú vianočnú atmosféru...