V Bejrúte sme sa prepravovali taxíkmi takmer denne...okrem momentov, kedy naša slovenská kamarátka mala voľno a mohla nás voziť. Na rozdiel od Rijádu alebo Kuwajtu, kde sú taxikári väčšinou Indovia, Pakistánci, Egypťania a Filipínci, tu boli taxikári domáci. Išlo prevažne o starších pánov, nehovoriacich po anglicky, a tak manžel musel oprášiť svoju školskú francúzštinu a kombinujúc ju s arabčinou, snažil sa vysvetliť, kde chceme ísť. Ja som obyčajne stratila nervy v momente, keď som taxikárovi strčila do ruky vizitku s menom a adresou hotela na jednej strane a s malou mapkou ako sa k nemu dostať na druhej, a aj tak to nebol schopný nájsť. Väčšina taxíkov nemala taxametre a určovala si cenu v štýle nášho Jánošíka – od buka do buka, keďže za tú istú cestu z hotela do nemocnice si boli schopní účtovať 4.000, 8.000 aj 10.000 libanonských libier alebo tú istú sumu v amerických dolároch, ktorý je v Libanone druhou bežne používanou menou...1 dolár má hodnotu 1.500 libanonských libier...
Večer pred manželovou operáciou sme požiadali recepčného, aby nám objednal taxík na 6,15 ráno z hotela do Clemanceu Hospital...manžel sa mal hlásiť na príjme o 6,30 a do nemocnice z hotela to bolo cca 5 minút. Keďže sme mali stráviť v nemocnici dve noci, zbalila som nás do malého cestovného kufríka a o 6,15 ráno sme už stepovali na recepcii. Ako sa dalo čakať, bol tam už iný recepčný a ten – čuduj sa svete - o žiadnej objednávke taxíka nevedel nič. Mierne zvýšeným hlasom sme ho požiadali, aby teda urýchlene konal a nejaký taxík nám zohnal. Kým neochotne ťukal do mobilu, cez presklenné vchodové dvere sme zazreli, že pred hotelom zastal nejaký taxík. Recepčný okamžite reagoval , že teda „Voilá...“ a tak sme sa k nemu vybrali. Ochotný taxikár okamžite vyskočil, naložil kufrík do kufra, my sme nasadli a šli...okrem frázy „Bon jour“, ktorú si s manželom vymenili, sme boli ticho...ja v podstate ráno ešte spím, kým nemám v sebe dve kávy...a manželovi, samozrejme, nebolo do reči pri predstave, čo ho v ten deň čaká...
A tak sme sedeli a mlčali...až keď cca po desiatich minútach sme vbehli do nejakého cestného tunela, manžel vyskočil akokeby ho pichli špendlíkom. „Kde nás to veziete?“ vybehol na taxikára. „Na letisko,“ odpoveda tento. Nuž, poviem vám, naozaj nič moc...okamžite som sa zobudila aj ja a striedavo sme s manželom jačali na taxikára, že teda nech sa okamžite otočí a vezie nás do Clemanceu, aj keď nám bolo jasné, že to už na tú pol siedmu nestihneme. Taxikár pre zmenu jačal do mobilu a snažil sa zistiť v centrále taxislužby, kde sa stala chyba a následne riešil, aby teda niekoho iného poslali do hotela vyzdvihnúť tie duše, ktoré pôvodne chceli ísť na letisko. Pritom jednou rukou šoféroval a snažil sa čo najrýchlejšie dostať v hustnúcej rannej špičke do nemocnice. Bolo nám jasné, že došlo k omylu, že recpečný na nás zjavne zabudol, ale niekto iný si objednal taxík na letisko a že dotyčný taxikár, vidiac nás s kufríkom, si automaticky myslel, že sme to my. Po cca pätnásťminútej šialenej jazde ulicami Bejrútu zapikoval pred nemocnicou a my sme vleteli do príjmacej kancelárie o 6,45. Ešte šťastie, že manželovi merali tlak až hodinu potom...inak by ho zjavne ani nepustili na sálu...
Druhá taxikárska story sa stala minulý týždeň u nás doma v Kuwajte. Manžel bol ešte stále na pénke a potreboval ísť niečo riešiť na britskú ambasádu, tak som mu zavolala taxislužbu, ktorú zvyčajne používam. Šéf taxislužby je príjemný vzdelaný Ind s dobrou angličtinou a jeho šoféri zvládnu aj iné lokality ako obchodné domy. Keď ma prezvonil, poslala som manžela pred bránu. Za pár minút mi šéf taxislužby volal znovu a tak som to zdvihla. Ospravedlňujúco povedal, že šofér tam už čaká...ja som odpovedala, že manžel tiež. Po chvíľke handrkovania vysvitlo, že šofér obiehal okolo compoundu a hľadal „ anglického džentlmena“, ktorého mal odviezť na britskú ambasádu. Ale keďže manžel mal biely obväz na hlave prekrytý slušivým turbanom, ktorý som mu vyrobila z „arafatky“ a trojtýždňové neholené strnisko už vyzeralo skôr ako riadna brada, taxikár ho považoval za Araba a nevenoval mu pozornosť. Až po vzájomnom opísaní sa našli a v pohode cestu na britskú ambasádu zvládli...