Vlani v novembri odišiel do večnosti môj ocko. Otec je v živote dcér vždy prvým mužom. Nosí nás na rukách...obrazne aj skutočne. Vozí v kočíku...drží za ruku a vodí do škôlky či do školy...neskôr nosí našu ťažkú tašku, nabalenú po víkende pochúťkami z domu, keď odchádzame v nedeľu na internát...z úzadia sleduje voľbu našich priateľov a len tajne dúfa, že sme si vybrali dobre. Potom nás vedie hrdo k oltáru a neskôr takisto hrdo kočíkuje naše deti. Keď má možnosť, takisto ich s láskou vodí do školy či na krúžky a teší sa z každého ich úspechu... jednoducho, nikdy nekončiaca láska a starostlivosť...aspoň v mojom prípade určite. Spomínam si, keď som začala v roku 2011 blogovať zo Saudskej Arábie, ako ma neustále napomínal, aby som sa nemiešala do politiky a bola opatrná...ako sa o mňa bál. Čítal všetky moje blogy, články, knihy...až na tú poslednú...tej sa už nedožil...takto pred rokom sme sa s ním rozlúčili na banskoštiavnickom cintoríne ...bolo sychravo a snežilo...triasla som sa zimou a žiaľom zároveň...
Všeobecne sa hovorí, že si ženy vyberajú manželov po vzore svojich otcov. Čím je môj manžel starší, tým viacej podobností s mojím otcom na ňom nachádzam...a tým viacej ho milujem. Zákerná choroba, ktorá z ničoho nič vstúpila do jeho života, nás našla obidvoch nepripravených...nepripravených na možnú rozlúčku. V septembri absolvoval prvú operáciu a všetko vyzeralo optimisticky...pred pár dňami zaznel nový verdikt zo strany lekárov, že musí pod nôž znovu. Ďalšia operácia ho čaká teraz v novembri...pre zmenu nie v Kuwajte, ale v Libanone... čakáme na potvrdenie termínu a dúfame, že bude posledná a hlavne, že pomôže a všetko bude tak ako predtým. A aj napriek tomu, že v Kuwajte je november slnečný a teplý, občas sa trasiem pri predstave, žeby som mohla stratiť ďalšieho muža svojho života...