Našťastie som si veľmi neublížila, akurát som sa naučila, že musím byť opatrná, že jednoducho v lete tu tečie horúca voda z obidvoch kohútikov. V Kuwajte - podobne ako aj v Saudskej Arábii – sa voda v domácnostiach čerpá z vodných nádrží, umiestnených na streche budov. Tie sú buď z plastu alebo z kovu a voda sa v nich automaticky zohrieva slnkom, čo síce šetrí náklady na energiu, ale zároveň aj spôsobuje to, že tu prakticky nikdy nemáme studenú vodu...aj zo studeného kohútika ide vždy teplá a v týchto horúcich dňoch priam horúca...
Ani vodovody tu nefungujú tak ako nás....máme síce trubkové rozvody, ale nie kanalizáciu v pravom slova zmysle...čistá voda sa k nám dováža cisternami a obyčajne v noci ju pumpujú do spomínanej nádrže na strechu. Keď tieto cisterny vidím, vždy si spomeniem, ako som sa v roku 1986 prisťahovala do Banskej Štiavnice a dostali sme byt na novovybudovanom sídlisku Drieňová. Ako všetky novostavby v tej dobe, aj toto sídlisko malo svoje muchy, a tou najčastejšou bola práve netečúca voda. Nebolo to nič moc...plastové bandasky rôzneho objemu patrili k bežnej výbave našej domácnosti. Pamätám sa, ako sme z balkóna vyzerali cisternu, ktorá zvykla parkovať pri miestnej kotolni. Keď prišla, vzápätí sa pri nej vytvoril dlhý rad susedov z okolitých panelákov s bandaskami a vedrami. Raz sme dokonca nešťastne vytopili byt pod nami, keď sme omylom nechali naplno otvorený kohútik s vodou v kuchyni a kým sme boli cez víkend na chate, pustili vodu a drez jednoducho pretiekol...
K chate sa viaže aj moja ďalšia spomienka na cisternu a to takú tú smradľavú, ktorej oficiálny názov je fekálny voz a ľudovo sa jej hovorí aj „hovnocuc“. Raz do roka chodila k nám na chatu a sprevádzaná nepríjemným zápachom vyčerpala miestnym chatárom žumpy. V Rijáde takéto cisterny boli bežné tiež...nebolo to nič moc, keď ste sedeli v aute práve za nimi. V Kuwajte som ich zatiaľ ešte nezažila, ale zlé jazyky tvrdia, že tu sa splašky vypúšťajú priamo do mora...neviem, to som ešte nezažila tiež a možno práve preto sa v ňom stále kúpem...
Čo ale kvitujem ako veľký pokrok oproti Saudskej Arábii, sú dva kohútiky v kuchyni - jeden na pitnú vodu a druhý na úžitkovú. To znamená, že na rozdiel od Saudi, kde sa tou istou vodou varilo, sprchovalo, splachoval záchod aj umývali autá, tu máme osobitný kohútik s vodou na pitie a varenie...ostatná voda je iba úžitková, upravená v desalizačnej stanici. Keď tečú, obe vyzerajú úplne rovnako, ale keď som minule napustila do plastovej fľaše na polievanie kvetov vodu z úžitkového kohútika a nechala ju odstáť, rozdiel ma riadne prekvapil...oproti tej z pitného kohútika bola podstatne žltšia a zakalenejšia - z pochopiteľných príčin som ju nechutnala. A keďže som sa niekde dočítala, že izraelskí vedci zistili, že odsolená voda nie je vhodná na polievanie rastlín, lebo neobsahuje vápenaté, horečnaté a sodíkaté ióny, ktoré sú pre rast rastlín nevyhnutné,ale zároveň obsahuje bór, ktorý je naopak pre ne škodlivý, polievam odvtedy naše domáce rastliny iba vodou z pitného kohútika. Izraelčanom v tomto verím...aj dva kohútiky v kuchyni, presne také, aké máme tu, som prvýkrát v živote videla práve v Tel Avive. A vôbec nemám výčitky svedomia, keďže v podstate tej pitnej vody nemíňam až tak veľa – nepijeme ju, len s ňou varím a používame ju na prípravu čaju a kávy. Pijeme vodu, ktorú kupujeme vo veľkých plastových fľašiach, ktoré máme potom v tzv. vodnom dispenzori (alebo výmenníku, ako sa tomu vraj hovorí po slovensky) – v takom, aké bývajú bežne v čakárnach u lekára či na úradoch. Táto voda je evidentne chutnejšia a hlavne – vždy studená...