Moslimský sviatok Eid Al Fitr, ktorým sa oslavuje koniec Ramadánu, pripomína tak trochu naše Vianoce. Nielen tým, že sa ľudia oblečú do najlepších šiat, dávajú si darčeky a spoločne konzumujú špeciálne tradičné jedlá, ale aj tým, že je to oficiálny sviatok, kedy majú všetci zamestnanci voľno...tí štátni aj desať dní, tí ostatní aspoň tri alebo štyri dni. A tak k nám počas tohoto obdobia zavítal na návštevu náš grécky kamarát zo Saudskej Arábie, keďže mal voľno tiež a chcel si pozrieť Kuwajt, kde ešte nikdy predtým nebol. Po obligátnej návšteve Kuwaiti Towers prejavil túžbu navštíviť Failaka Island, známu archeologickú lokalitu s pozostatkami gréckej civilázicie...aj samotný názov Failaka vraj pochádza z gréčtiny a znamená niečo ako „vysunuté stanovište.“
My s manželom sme boli k výletu pomerne skeptickí...čítali sme totižto niekoľko negatívnych hodnotení na webstránke zo života expatriatov v Kuwajte...hlavne o tom, že na ostrove v podstate nič nie je a že pobyt na ostrove je značne limitovaný nízkym prílivom a niekedy sa môže stať, že trajekt sa môže zdržať na ostrove len pol hodinu, lebo inak by už kvôli nízkemu prílivu nestihol odplávať. Napriek tomu sme to skúsili a – čuduj sa svete – hneď na prvý deň Eidu sme našli výlet na spomínaný ostrov v čase od ôsmej ráno do tretej poobede...a tak sme sa tam vypravili...
Samotná loď bola pohodlná, rýchla a plná domácich s batožinou...až neskôr sme pochopili, že cestovná kancelária, ktorá výlet poriada, prenajíma na ostrove aj bungalovy a patrí k miestnym zvykom sa tam ísť počas voľných dní rekreovať. Po palube pobehovalo množstvo detí a tiež niekoľko Japoncov, ktorí sa fotili v tak nebezpečných uhloch, že hrozilo, že prepadnú cez zábradle a kapitán ich musel niekoľkokrát napomínať. Po zhruba 45 minútovej plavbe sme dorazili k ostrovu. Tu na nás čakali dva autobusíky a previezli nás do rezortu v centre ostrova. Rezort bol štýlovo zariadený...drevené sedačky s matracami a vankúšmi, obtiahnutými tradičnou tkanou látkou, makety rybárskych lodí , staré fotografie...jediné, čo kazilo celkový dojem, bol moderný bankomat v rohu...biznis je biznis.
Po káve a vode v podobne štýlovo zariadenej kaviarni na nádvorí sme sa prešli po suvenírových obchodíkoch a prezreli si miestne múzeum. Boli to v podstate izby, ktoré znázorňovali jednotlivé scény zo života v Kuwajte kedysi...kuchyňa, izba, prístav s rybármi aj lovcami perál, „diwanyiu“ - kaviareň, kde epoxidové, veľmi reálne vyzerajúce figuríny popíjali čaj a fačili vodnú fajku. O jedenástej nás naložili znovu do autobusov s tým, že ideme na obhliadku archeologickej lokality. Ale aby náhodou nešlo všetko príliš hladko, sprievodca s prekvapením ( skutočným alebo hraným, netuším) zistil, že dnes je expozícia zavretá. A tak nám, sklamaným výletníkom, ponúkol náhradu – expozíciu irackých tankov a inej bojovej techniky, ktorá tu ostala od spomínanej vojny...Iračania sa totižto vylodili najprv práve na tomto ostrove, ktorý je naozaj akýmsi strážcom vstupu do hlavných kuwajtských vôd. A tak sme šli...
Cestou nám sprievodca (mimochodom, pôvodom z Ghany) ukazoval rozbombardované a polozrúcané obytné domy, poštový úrad či banku...všetko bolo zanechané v pôvodnom stave...nič sa neopravilo, nikto tam nebýval...okná vybité, múry posiate dierami po guľometných strelách, všetko rozstrieľané, opustené, neuveriteľne depresívne, jednoducho, typické mesto duchov. Samotná expozícia bojovej techniky pozostávala z asi desiatky tankov, guľometov a diel rôzneho pôvodu a v rôznom stave zničenia. Ja som nešla von, len cez okno autobusu som pozorovala, ako si ich manžel s kamarátom prezerajú a študujú. Japončíci opäť fotili ako diví. V autobuse s nami bolo aj niekoľko arabských mladíkov, pochopila som, že domácich. Veselo si robili selfíčka, loziac po tankoch. V roku 1990 určite neboli ešte na svete...v podstate sa práve učili v praxi o tejto etape ich národnej histórie. Ja som si nevdojak spomenula na naše povinné exkurzie zo základnej školy do Múzea SNP v Banskej Bystrici...tiež si ich doteraz pamätám... Áno, národ si musí pamätať a neustále pripomínať svoju históriu... akurát som si v danom momente nebola istá, čo všetko sa mlelo v hlavách týchto mladých Arabov...