Iracké tanky ako turistická atrakcia

Autor: Soňa Bulbeck | 14.7.2017 o 12:03 | Karma článku: 4,64 | Prečítané:  780x

V mojom predchádzajúcom blogu som spomenula inváziu Kuwajtu Irakom v roku 1990, známu aj ako „Vojna v Perzskom zálive alebo Operácia Púštna búrka“. Jej pozostatky som nedávno mala možnosť vidieť na vlastné oči...

Moslimský sviatok Eid Al Fitr, ktorým sa oslavuje koniec Ramadánu, pripomína tak trochu naše Vianoce. Nielen tým, že sa ľudia oblečú do najlepších šiat, dávajú si darčeky a spoločne konzumujú špeciálne tradičné jedlá, ale aj tým, že je to oficiálny sviatok, kedy majú všetci zamestnanci voľno...tí štátni aj desať dní, tí ostatní aspoň tri alebo štyri dni. A tak k nám počas tohoto obdobia zavítal na návštevu náš grécky kamarát zo Saudskej Arábie, keďže mal voľno tiež a chcel si pozrieť Kuwajt, kde ešte nikdy predtým nebol. Po obligátnej návšteve Kuwaiti Towers prejavil túžbu navštíviť Failaka Island, známu archeologickú lokalitu s pozostatkami gréckej civilázicie...aj samotný názov Failaka vraj pochádza z gréčtiny a znamená niečo ako „vysunuté stanovište.“

My s manželom sme boli k výletu pomerne skeptickí...čítali sme totižto niekoľko negatívnych hodnotení na webstránke zo života expatriatov v Kuwajte...hlavne o tom, že na ostrove v podstate nič nie je a že pobyt na ostrove je značne limitovaný nízkym prílivom a niekedy sa môže stať, že  trajekt sa môže zdržať na ostrove len pol hodinu, lebo inak by už kvôli nízkemu prílivu nestihol odplávať. Napriek tomu sme to skúsili a – čuduj sa svete – hneď na prvý deň Eidu sme našli výlet na spomínaný ostrov v čase od ôsmej ráno do tretej poobede...a tak sme sa tam vypravili...

Samotná loď bola pohodlná, rýchla a plná domácich s batožinou...až neskôr sme pochopili, že cestovná kancelária, ktorá výlet poriada, prenajíma na ostrove aj bungalovy a patrí k miestnym zvykom sa tam ísť počas voľných dní rekreovať. Po palube pobehovalo množstvo detí a tiež niekoľko Japoncov, ktorí sa fotili v tak nebezpečných uhloch, že hrozilo, že prepadnú cez zábradle a kapitán ich musel niekoľkokrát napomínať. Po  zhruba 45 minútovej plavbe sme dorazili k ostrovu. Tu na nás čakali dva autobusíky a previezli nás do rezortu v centre ostrova. Rezort   bol  štýlovo zariadený...drevené sedačky s matracami a vankúšmi, obtiahnutými tradičnou tkanou látkou, makety rybárskych lodí , staré fotografie...jediné, čo kazilo celkový dojem, bol moderný bankomat v rohu...biznis je biznis.

Po káve a vode v podobne štýlovo zariadenej kaviarni na nádvorí sme sa prešli po suvenírových obchodíkoch a prezreli si miestne múzeum. Boli to v podstate izby, ktoré  znázorňovali jednotlivé scény zo života v Kuwajte kedysi...kuchyňa, izba, prístav s rybármi aj lovcami perál, „diwanyiu“ - kaviareň, kde epoxidové, veľmi reálne vyzerajúce figuríny popíjali čaj a fačili vodnú fajku. O jedenástej nás naložili znovu do autobusov s tým, že ideme na obhliadku archeologickej lokality.  Ale  aby náhodou nešlo všetko príliš hladko, sprievodca s prekvapením ( skutočným alebo hraným, netuším)  zistil, že dnes je expozícia zavretá. A tak nám, sklamaným výletníkom, ponúkol náhradu – expozíciu irackých tankov a inej bojovej techniky, ktorá tu ostala od spomínanej vojny...Iračania sa totižto vylodili najprv práve na tomto ostrove, ktorý je naozaj akýmsi strážcom vstupu do hlavných kuwajtských vôd. A tak sme šli...

Cestou nám sprievodca (mimochodom, pôvodom  z Ghany) ukazoval rozbombardované a polozrúcané obytné domy, poštový úrad či banku...všetko bolo zanechané v pôvodnom stave...nič sa neopravilo, nikto tam nebýval...okná vybité, múry posiate dierami po guľometných strelách, všetko rozstrieľané, opustené, neuveriteľne depresívne, jednoducho, typické mesto duchov. Samotná expozícia bojovej techniky pozostávala z asi desiatky tankov, guľometov a diel rôzneho pôvodu a v rôznom stave zničenia. Ja som nešla von, len cez okno autobusu som pozorovala,  ako si ich manžel s kamarátom prezerajú a študujú. Japončíci opäť fotili ako diví. V autobuse s nami bolo aj niekoľko arabských mladíkov, pochopila som, že domácich. Veselo si robili selfíčka, loziac po tankoch.  V roku 1990 určite neboli ešte  na svete...v podstate sa práve učili  v praxi o tejto etape ich národnej histórie. Ja som si nevdojak spomenula na naše povinné exkurzie zo základnej školy do Múzea SNP v Banskej Bystrici...tiež si ich doteraz pamätám... Áno, národ si musí pamätať a neustále pripomínať svoju históriu... akurát som si v danom momente nebola istá, čo všetko sa mlelo v hlavách týchto mladých Arabov...    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to začala aktívne robiť.

KULTÚRA

Vojna bez krvi. Dunkirk je filmová anomália

Film leta bol prijatý s istým nepochopením.


Už ste čítali?