Narodila som v rodine evanjelického farára a návšteva kostola bola pre mňa samozrejmou súčasťou každej nedele. A aj keď som potom cestovala kade –tade, vždy som sa snažila aspoň raz počas pobytu navštíviť aj jeden z miestnych kostolov...zažila som tak rôzne kongregácie a rôzne formy prejavov toho istého náboženstva v rôznych krajinách sveta...či to bol Izrael, Malta, Kanada, Cyprus, Grécko, Bahrain, Líbya a v neposlednom rade Anglicko, kde som si dlho nemohla zvyknúť na to, že vrámci bohoslužieb anglikánskej cirkvi sa počas čítania z Biblie sedí a počas spievania piesní stojí – presne opačne, ako u nás...
V Saudskej Arábii som, samozrejme, do kostola nechodila...nie sú tam žiadne...v Saudi je islam jediné dovolené náboženstvo a dokonca sa neodporúča ani nosiť krížiky na krku či Bibliu v batožine...jasne, že ľudia sa modlia doma, to vám nikto zakázať nemôže, ale náboženstvo je aj o spoločenstve ľudí a tento aspekt v Saudi jednoducho chýbal...
Keď som si pár dní pred Veľkou Nocou hodila do GOOGLE „kostoly v Kuwajte“ , ukázalo mi pomerne dlhý zoznam...niet sa čo čudovať...na rozdiel od Saudi, kde dve tretiny obyvateľstva tvoria domáci a jednu tretinu cudzinci, tu je pomer opačný...v tejto cca 3,8 miliónovej krajine žije zhruba 2,5 milióna cudzincov a len jednu tretinu tvoria domáci Kuwajťania. V komunite cudzincov sa jedná prevažne o Filipíncov, Indov, Pakistáncov, Bangladéžanov,Nepálčanov, Egypťanov, Sýrčanov, Jordáncov, Libanoncov a samozrejme, Američanov a Európanov...tomuto počtu odpovedal aj počet kostolov a kongregácií...prevládali katolícke s omšami vo Filipínčine, ale našla som aj anglikánsky a nakoniec aj evanjelický s bohoslužbami v angličtine... a tak sme sa do neho na Veľkonočnú nedeľu večer aj s manželom vypravili...
Prvé, čo nás upútalo, bolo obrovské parkovisko, plné áut a Indov a Indiek v pestrofarebných sári...chvíľu sme sa dokonca vadili s taxikárom, či sme tu správne, ale ten tvrdil, že hej...a tak sme vystúpili a prešli cez parkovisko do akejsi záhrady, kde bola koncentrácia Indov ešte intenzívnejšia. Jeden z nich pri bráne odpovedal na manželovu otázku a nanavigoval nás do budovy vpravo, ktorá vyzerala všelijako inak len nie ako náš tradičný kostol...bola to akási hala s jednoduchým veľkým dreveným krížom na hlavnej stene a so stoličkami v radoch...keď sme vošli, nikto na nich nesedel...mix Fllipíncov, Číňanov, Indov, a ostatných cudzincov totižto stál a nadšene spieval spolu s asi päťdesiatčlenným - takisto mixovaným – zborom, ktorý stál na veľkom pódiu pred krížom. Celé bohoslužby prebiehali tak, že kanadský reverend a jeho manželka striedavo čítali úryvky z Biblie o udalostiach Veľkej Noci a zbor to následne komentoval piesňami, ktorých texty sa zobrazovali na štyroch obrazovkách. Niekedy sa do spevu zapojili aj sólisti a celé to silne evokovalo muzikál Jesus Christ Superstar. Pri záverečnej piesni, oslavujúcej Kristovo zmŕtvychvstanie, v celom priestore prevládal jediný pocit čistej radosti...
Po skončení bohoslužieb pri východe každý z nás dostal malý balíček s natvrdo uvareným vajíčkom, sladkou buchtou s krížom navrchu a malým džúsom. Reverend s manželkou nám venovali asi 20 minút a vysvetlili nám, ako to tu funguje...že napríklad, trochu ďalej v záhrade je ďalší kostol, kde väčšina tých Indov smerovala...že v celom priestore, ktorý sa nazýva príznačne „ Maják“ , funguje spolu vyše 70 rôznych kongregácií z celého sveta...pripadalo mi to obdivuhodné...aj keď tom v danom okamihu som asi najviac túžila po tom, aby som znovu mohla vidieť mohutnú postavu môjho ocka v čiernom luteráku a bielej kamži stáť pred oltárom ako kedysi...
